4. POKRAČOVANIE - Z HLINÍKA NAD HRONOM SKLENOTEPLICKOU DOLINOU

Hliník nad Hronom patrí medzi najstaršie sídla v Žiarskej kotline, pritom je zaujímavé jeho pomenovanie. Vzniklo podľa ílovitej hlinitej pôdy, na ktorej sa pôvodní obyvatelia usídlili. Samotné pomenovanie zvádza mnohých hľadať príbuznosť tohto pomenovania s chemickým prvkom Aluminium, po slovensky hliník. Je to vlastne taká zaujímavosť. Chemický prvok alumínium dostal meno od anglického učenca P. Davyho v roku 1807, hoci v tom čase nebolo ani laboratórne pripravené také množstvo tohto kovu, ktoré by stačilo na popísanie jeho vlastností.

Českým názvom "hliník" pomenoval tento ľahký kov v roku 1820 zakladateľ a autor českého názvoslovia J.S.Presl. Slovenčina si tento názov osvojila a ide o veľmi vhodný názov vystihujúci surovinu, z ktorej sa hliník vyrába. Len pre zaujímavosť, je rad jazykov (maďarský, ruský a pod.), ktoré pomenovanie tohto ľahkého kovu vo svojom jazyku nemajú, ale používajú len to medzinárodné "alumínium".

V čase, keď sa tvorilo české a slovenské pomenovanie tohto prvku, mal už Hliník nad Hronom svoj názov skoro 800 rokov.

Hliník (po maďarsky Geletnek) sa prvý raz spomína v roku 1075 ako majetok Svätobeňadického opátstva a už v roku 1494 bol povýšený na mesto. Potom sa už striedali zemepáni Kálnay, Dóczy, Lipay, banský erár, panstvo Revište a ďalší.

Pohľad na súsošie s gotickým kostolom v pozadí

Najstaršou a najcennejšou pamiatkou tohto mestečka je gotický kostol z prvej tretiny 14. storočia. Samozrejme, že bol niekoľkokrát prestavovaný a opravovaný. Na námestí pred kostolom je impozantné barokové súsošie kalvárie z roku 1768, pravdepodobne od významného sochára Dionýza Stanettiho. Iný prameň (Storočnica kalvárie v Hliníku nad Hronom od Vozára a Gindla) uvádza ako autora Neuscha. Je príznačné, že dielo je vytvorené z hlinického kameňa - ružového ryolitu.

Kalvária v strede Hliníka nad Hronom

Súsošie dali vybudovať hlinickí rodáci - bratia Benčatovci. V roku 1968 bola realizovaná rekonštrukcia tejto vzácnej pamiatky, pretože pôsobením času a viacnásobných náterov olejovými farbami bola značne poškodená. Renovačné práce viedol akademický sochár Šichman a náklady predstavovali 111 tisíc korún.

Významnou stavebnou pamiatkou je aj kaštieľ, ktorý na mieste pevnosti vybudovanej v druhej polovici 15. storočia Jánom Jiskrom prestavali Dóczyovci. Kaštieľ bol na renesančný sloh prestavaný v 2. polovici 16. storočia a neskôr v 20. storočí.

Cennou sakrálnou pamiatkou je kalvária, ktorá bola vybudovaná v rokoch 1901 - 1906. Viac pozri

Umelecky ojedinelý je pamätník obetiam prvej svetovej vojny. Je to socha vojaka rakúsko-uhorskej armády, dielo akademického sochára L. Majerského, rodáka z Hliníka nad Hronom.

Ladislav Majerský (1900 - 1965) sa narodil v Hliníku nad Hronom a pôvodným povolaním bol pedagógom - učiteľom. Neskôr však vyštudoval na umeleckopriemyslovej škole u prof. J.Mařatku a O.Španiela v Prahe. Po štúdiách sa usadil v Bratislave, kde vytvoril početný rad umeleckých diel, veľakrát sociálne orientovaných - najznámejšie je súsošie Bieda, ale aj rad medailí a búst rôznych slovenských dejateľov (A.Kmeť 1926, J.L.Bella 1927, Ján Krstiteľ 1935, Kristus 1935, Pribina 1935, S.Tomášik 1935, Furdek, pamätníky obetiam I. svetovej vojny v Malackách 1929 a rôzne reliéfy. Najviac hodnoteným je reliéf na budove bývalej robotníckej poisťovne v Bratislave (1936), či pomník slobody v Ružomberku (1929). Pre svojich rodákov, padlých vo vojne v roku 1914 - 1918, vytvoril skutočne monumentálne dielo v roku 1931. Je tu istá zaujímavosť, že Slovenský bibliografický slovník, ktorý vo výbere z jeho diela uvádza 30 diel, neuvádza práve toto dielo.

Socha vojaka od hlinického rodáka L. Majerského

Časť pozostalosti sochára L.Majerského sa dostala do majetku Mestského úradu v Hliníku nad Hronom.

Z histórie sochy, ktorá bola odhalená v roku 1931 sa už tiež dá niečo napísať. Pamätník je z bronzu a stál 56 000 Sk, čo boli v tom čase dosť veľké náklady, ale čo je zvlášť cenné, uhradené boli z milodarov, zbierok a obecných financií, čiže, Hliničania si to zaplatili sami. Základný kameň, ktorý je zo symbolického ružového ryolitu, vysvätil rímsko-katolícky farár A.Kalmančok.

Prechod frontu v roku 1945 v etape, keď nemeckú armádu vyháňala z nášho územia Sovietska armáda, bol pre Hliník nad Hronom veľmi ťažký (už 11.3. sa začala delostrelecká paľba ponad obec, ktorá trvala až do 16.3., ale boje za oslobodenie sa skončili až 31.3.1945, keď konečne zbrane stíchli). Výsledok bol katastrofálny. Podľa literárnych údajov ostalo len asi 25 percent domov nepoškodených. Padlo 52 Rusov, 22 Nemcov, 54 Rumunov a 4 miestni občania, z toho 2 žiaci.

A prečo to tu píšem? Nuž, ťažkú ranu dostal aj pamätník, teda rakúsko-uhorský vojak (za túto armádu v I. svetovej vojne Hliničania bojovali). Pravdepodobne ho zasiahla časť delostreleckého granátu a soche vojaka odtrhla plece.

Druhej svetovej vojny sa už tento vojak zúčastnil ako bronzový a aj tak mu nebolo nič odpustené. Je to vlastne krutá symbolika celých ľudských dejín.

Socha bola opravená v 70. rokoch minulého storočia v Strojárňach Vyhne, súčasne bola pre nevhodnú pôvodnú polohu premiestnená na nové miesto. Na starom mieste - na okraji parku - prekážala zvyšujúcej sa dopravnej premávke.

Možno že práve tento pamätník je najcennejším, ale hlavne najtypickejším pamätníkom Žiarskej kotliny z 20. storočia. Smútiacemu bronzovému vojakovi, skláňajúcemu sa nad 31 spolubojovníkmi z 1. svetovej vojny, prevažne robotníkmi, sa odtrhlo v nasledujúcej vojne plece.

Cesta do Sklenoteplickej doliny prechádza cez Lehôtku pod Brehmi, obec, ktorá je písomne doložená v roku 1391 ako Lehôtka. Leží medzi riekou Hron a začínajúcim sa Štiavnickým pohorím. Zaujíma polohu, ktorá jej v minulosti iste prinášala nie ľahký život, keď sa pomerne úzkou kotlinou pravidelne preháňali vojská v najrôznejších vojnách a povstaniach. Do katastra obce patrí začínajúce sa Štiavnické pohorie a treba povedať, že vstup je impozantný - prírodným útvarom nazvaným Szaboova skala, ktorý vznikol pred viac ako dvoma miliónmi rokov, kedy na našom území prebiehala predposledná fáza vulkanizmu. Ryolitová láva bola veľmi hustá, a tak vytvorila veľké telesá technických hornín.

V Lehôtke pod Brehmi nám však príroda pripravila veľmi zaujímavý príklad o platnosti fyzikálnych zákonov, najmä ak ide o kryštalizáciu. Je totiž celkom možné, že v prípade Szaboovej skaly, Kapitulských brál, ale aj dnes ťažených ložísk perlitu, ide o tú istú sopečnú činnosť, no pokiaľ ryolitová láva tuhla malou rýchlosťou, vykryštalizovala v horninách Szaboovej skaly alebo Kapitulských brál. Ak však z rôznych príčin (napr. prítomnosť vody v pôvodných horninách) dochádzalo k rýchlemu ochladzovaniu a aj rýchlemu tuhnutiu, čím sa vytvárali len malé kryštály minerálov, prípadne len ich zárodky, ostatná hmota (okrem minerálov) stuhla ako vulkanické (sopečné) sklo, a to je prípad vzniku perlitu v Lehôtke pod Brehmi. Jednoduchšie povedané, rýchlosť ochladzovania okraja sopečnej lávy bola taká veľká, že sa nestačili vytvoriť väčšie kryštály. Vznikol perlit - sopečné sklo, s drobnoguľôčkovitou odlučivosťou.

A to je tá prírodná zaujímavosť z dejín našej Zeme, že v rozsahu niekoľko sto metrov vznikli fyzikálnou zmenou úplne rozdielne suroviny. Neviem, kde sa to ešte na Slovensku takto názorne vyskytuje.

Na využitie perlitu bol v roku 1966 vybudovaný závod. Perlit má po tepelnom spracovaní vynikajúce zvukové, ale najmä tepelno-izolačné vlastnosti tým, že základná surovina nahriatím zväčšuje svoj objem 10 - 20 násobne. Samotný závod, aj keď do obce priniesol prácu, nebol v prvej etape pre obyvateľov veľkým prínosom pre prudké zhoršenie životného prostredia (prašnosť, hlučnosť). Neskôr bol postavený nový závod ďalej od obce s modernejšou technológiou.
Na pravej strane doliny je prírodná rezervácia Bralce, o ktorej sme sa zmienili v predchádzajúcich častiach. Za touto rezerváciou vznikli v ryolitových bralách jaskyne - je možné, že vplyvom riečnej činnosti. Jaskyne sú 40 až 58 metrov dlhé, pre verejnosť sú neprístupné. Zaujímavé sú iba z geografického hľadiska. Ide o Jaskyňu pod Kečkou, Tmavú jaskyňu a Veľkú jaskyňu.

Kapitulské bralá

Kapitulskými bralami sa končí kataster Lehôtky pod Brehmi a začínajú sa Sklené Teplice. Oproti Kapitulským bralám sa na prudkom kopci v nadmorskej výške 629 metrov nachádzajú zrúcaniny Pustého hradu, ktorý sa volal aj hrad Teplica. Pôvod hradu nie je známy. Vie sa len, že v roku 1456 sa ho zmocnili vojská Jána Jiskru. V bojoch s poľským kráľom Kazimírom bol v roku 1471 poškodený, neskôr, v roku 1489, znovu obnovený. Úplne zničený bol v búrlivých vojenských rokoch 17. storočia (po roku 1602). Stavebný materiál bol údajne použitý na výstavbu kostola v Sklených Tepliciach v rokoch 1807 - 1810. Asi je to škoda, lebo zvyšky hradu už vidieť len v akýchsi základoch a pivniciach, ktoré po ňom ostali. Nie je to na Slovensku ojedinelý prípad. Podobná situácia vznikla napríklad aj u Spišského hradu, ktorý obyvatelia rozoberali. Našli sa však múdri ľudia, ktorí tomu v poslednej chvíli zabránili a dnes jeho zrúcaniny patria medzi najväčšie hrady v Európe.Dostávame sa do Sklených Teplíc a začneme trocha širšie.Je veľmi ťažké posúdiť, čo najviac preslávilo Sklené Teplice, či to bola skláreň, o ktorej uvádza jej majiteľ ponúkajúc na predaj svoj majetok v dokumente z roku 1550:

"...že na pozemku je aj skláreň, ktorá už 220 rokov vyrába sklenené výrobky pre kráľovské mestá Banskú Štiavnicu a Kremnicu." Znamenalo by to, že začiatky sklárstva na Slovensku siahajú do roku 1330, a to sa už ani veriť nechce, ale je veľmi pravdepodobné, že v Sklených Tepliciach bola jedna z prvých sklární na Slovensku.
Presláviť mohli Sklené Teplice aj kúpele, ktoré boli známe už v 16, storočí a keď ich v roku 1671 navštívil anglický kráľovský lekár Eduard Brown, ktorý o návšteve Uhorska napísal cestopis, a tak sa dozvedeli o Sklených Tepliciach ľudia vo svete. O Sklených Tepliciach napísal:

"Toto miesto je navštevované pre prírodné teplé kúpele, päť z nich je vyhovujúcich s dobrým prístupom a krytých vysokou a širokou strechou. Pramene sú veľmi čisté, usadeniny sú červené a zelené, drevené lavice sú pod vodou obalené zeleným povlakom a keď v nich necháme striebro, vyzerá ako pozlátené. No najzaujímavejší z kúpeľov je ten, ktorý nazývajú parným kúpeľom - jeho horúce pramene vytekajú zvrchu a vtekajú do umele vybudovaného bazénu. Na jednom jeho konci som vošiel do jaskyne, ktorá sa teplotou týchto teriem premenila na honosnú sieň. Lavice sú v nej usporiadané tak, že všetci, čo sedia, si môžu regulovať potenie alebo vychutnávať také teplo, aké si želajú tým, že si volia vyššie alebo nižšie umiestnené lavice (schody). Jaskyňa i lavice kúpeľa sú následkom ustavičného kvapkania horúcich prameňov pokryté červenou, bielou a zelenou hmotou, ktorá je veľmi pekná a lahodí oku."

Takúto pozitívnu správu o týchto kúpeľoch napísal niekto nie menej významný ako v minulosti osobný lekár anglického kráľa Karola II., člen Kráľovskej učenej spoločnosti v Londýne.
A do tretice významných udalostí. V roku 1786 sa v Sklených Tepliciach uskutočnilo stretnutie baníkov a hutníkov o novej metóde výroby striebra a zlata nepriamou amalgamačnou metódou, ktorú vypracoval Ignác von Born. A tak sa tu zišli odborníci z nasledovných štátov: Anglicka, Dánska, Falcka, Francúzska, Hannoveru, Nizozemska, Ruska, Saska, Španielska, Švédska, Wirtenberska, Nórska a, samozrejme, z Rakúska a Uhorska, celkove z 15 štátov. Tu bola založená aj prvá medzinárodná vedecká organizácia na svete Societät der Bergbaukunde.

Pohľad na taviacu hutu v Sklených Tepliciach, ktorá bola roku 1785 prebudovaná na amalgamačnú.V popredí hostinec, v ktorom sa konal mezdinárodný kongres.

Pohľad na hostinec v rokoch 1970-1980 (pred rekonštrukciou)


















Ten istý hostinec po rekonštrukcii













Nie je toho dosť? Ďalšie storočia však už neboli pre Sklené Teplice také prajné, ba v určitom období bol pozorovateľný aj evidentný úpadok kúpeľníckej činnosti.

Kúpele aj napriek rôznym krízam zostali zachované až do súčasnosti. A niet ani divu, veď donedávna spolu s Piešťanmi mali najteplejšie pramene. Na území obce je až dvanásť prameňov s teplotou 37 - 53 stupňov Celzia. Voda je zemito-sádrová a sádrovo-sírna. Nechýba voda s prítomnosťou uhličitanov. Jaskynný parný prameň je raritou medzi kúpeľmi a má teplotu 42 stupňov Celzia.

V roku 1917 analyzoval vodu z prameňov v Sklených Tepliciach profesor chémie Ľudovít Tomanovský v banskoštiavnickej Banskej akadémii, pričom zmeral aj teplotu vody a obsah jednotlivých komponentov - išlo o sírany horečnaté, vápenaté, sodné a uhličitany tých istých prvkov. Najvyšší obsah minerálov mal prameň Vojtech, ktorý mal teplotu 51,2 stupňov Celzia. Ďalšie pramene majú mená Jozefov prameň, Ľudový prameň, Gejza prameň, Prameň Janka, Prameň Vilma, Prameň Zipser, Prameň Mária.

Liečia sa tu choroby pohybového ústrojenstva a nervové choroby. Liečieval sa tu Samuel Mikovíni, aj Matej Bel.

Vráťme sa však ešte k histórii kúpeľov - veľký rozvoj zaznamenali v 19. storočí. Práve v rokoch 1835 - 1848 boli v klasistickom štýle vybudované mnohé budovy, ktoré tvoria základ kúpeľov do dnešných čias. K dispozícii bolo v tom čase sedem kúpeľných domov s honosnými názvami - kniežací, cisársky, arcivojvodský, pánsky, spoločný a ľudový kúpeľ. Kúpeľný park bol vybudovaný v rokoch 1835 - 1838. Po druhej svetovej vojne tento park nebol dostatočne udržiavaný, v druhej polovici 90 rokov 20. storočia bol však výrazne obnovený a rekonštruovaný.

V roku 1955 bolo otvorené pre pracovníkov Závodu Slovenského národného povstania Nočné sanatóriu.

Ako na prírodnú zaujímavosť by som si dovolil upozorniť na vznikajúci travertínový stĺp, ktorý sa vytvára v ostatných 20 rokoch z teplého prameňa, ktorý voľne odteká do potoka Teplá pri verejnom kúpalisku. Teplá voda vynáša z podzemia rozpustený kalcium carbonát (CaCO3), ktorý ochladením sedimentuje, pričom je zafarbený minerálmi na žltú, zelenú a červenú farbu. Stĺp je vysoký asi 5 metrov.


Travertínové stĺpy vznikajúce z mineralizovanej vody

Detailný záber na travertínový stĺp

Pri podrobnejšom štúdiu vidieť, že vlastne takéto travertínové stĺpy vznikajú kontinuálne, podľa toho, ako sa nasmeruje odtok prebytočnej teplej minerálnej vody voľne odtekajúcej do potoka Teplá. A tak sa tu dajú pozorovať stĺpy "živé", na ktoré minerálna voda stále tečie, stĺpy "položivé", ktoré už prítok vody nemajú, ale asi to nie je tak dávno, keď ju ešte mali, sú vyblednuté, akoby suché a stĺpy, na ktoré už voda netečie dlhšiu dobu. Tie sú akoby "mŕtve", ich farba je sivá, rastú na nich rastliny a hlavne machy. Tak tu vznikol travertínový blok alebo bralo v dĺžke od 50 do 100 metrov a výške okolo 10 metrov. Je to ozaj veľmi zaujímavý prírodný útvar. keby sa okolo neho urobil poriadok, prípadne sa prebytočná teplá minerálna voda usmernila, bol by to ešte krajší "živý" útvar neživej prírody.

Pohľad do kúpelného parku

Takto vyzeral Kursalon okolo roku 1955

Cennou stavbou z hľadiska kúpeľnej architektúry je "Kursalon", vlastne kultúrne centrum kúpeľov, v ktorom sa v minulosti konali koncerty. je to kruhová stavba z dreva, žiaľ, vplyvom času bola ešte nedávno tak poškodená, že sa zdalo, že sa ju ani nepodarí zachrániť.

Rozpadajúci sa „Kursalon“ sa nachádzal v centre kúpeľného parku anglického typu, ktorý sa podľa zachovalého archívneho dokumentu zo dňa 15.10.1835 zaviazal spolu so študentmi Banskej akadémie vybudovať R. Feistmantel profesor tejto akadémie.



Typická kúpelná stavba ,,Kursalon", ktorá sa však pomaly rozpadávala

V roku 2007 bol kursalon veľkoryso rekonštruovaný a 12. októbra 2007 otvorený

Hneď za Sklenými Teplicami vpravo je odbočka na Repište. Typicky horská obec, ktorá leží už v Hodrušskej hornatine v nadmorskej výške 530 metrov. Pre porovnanie, Sklené Teplice ležia v nadmorskej výške 360 metrov. V obci je neskorobaroková kaplnka z roku 1861, postavená na mieste kostola. O tejto svojráznej obci sa často hovorí, "že práve na Repišti sa rozhoduje o tom, aké bude počasie". Z tejto obce je aj pohodlnejší výstup na Pustý hrad.
Geograficky po pravej strane našej cesty Sklenoteplickou dolinou v katastri obcí Banky a Repište je prírodná rezervácia Kamenný jarok. Najlepší prístup do tejto prírodnej rezervácie je zo Sklenoteplickej doliny pri odbočke cesty zo Sklených Teplíc na Banskú Štiavnicu, a to pri druhej odbočke na Repište, pri pamätníku na významného lesníka Banskej akadémie H.D. Wilckensa.

Pamätné stromy profesora Heinricha D. Wilckensa

Heinrich D. Wilckens (1763 Wolfenbüttel Nemecko - 1832 Banská Štiavnica) matematik, fyzik, pedagóg, lesný odborník, profesor lesníckych vied na Lesníckom ústave akadémie v rokoch 1808 - 1832. Zaslúžil sa o zriadenie zbierok knižnice, zúčastnil sa zakladania botanickej záhrady v Kysihýbli. Prednášal a viedol praktické cvičenia s lesníkmi v okolí Sklených Teplíc a Repišťa. Jeho zásluhou sa naše lesníctvo dostalo na európsku úroveň.

Na tejto druhej odbočke z cesty na Repište sa nachádzajú aj chránené pamätné stromy H.D.Wilckensa. Ide o dva javory mliečne a dva červené smreky (smrekovce opadavé).

Stromy majú viac ako 80 rokov, sú 21 až 27 metrov vysoké a obvod kmeňov majú od 220 do 245 cm.

Zaujalo ma, že prečo sú tu práve tieto druhy vysadené. Profesor Wilckens bol priekopník v zavádzaní nových drevín do našich lesov, medzi takéto patrila napríklad borovica hladká - vejmutovka, ale aj červený smrek. Zaujímavejšia je pointa pestovania javorov. V čase napoleonských vojen sa Európa dostala do blokády a nemohol sa dovážať zo zámoria trstinový cukor, a tak sa začal výskum a vývoj výroby cukru z javorovej šťavy. Boli zrátané všetky javory v slovenských lesoch a robili sa pokusy, ako získať šťavu pri minimálnom poškodení stromu. Ďalej tu bola otázka technológie získania cukru. A práve H.D.Wilckens robil pokusy v malom laboratórnom meradle a pravdepodobne mal vypracovanú aj technológiu získavania cukru z javorovej šťavy. Potencionálni výrobcovia sa mali obracať na neho a profesora M.Höringa z Banskej a lesníckej akadémie. (V Kanade sú ešte aj dnes najväčšou špecialitou palacinky s javorovým sirupom.)

Na tomto mieste bol vybudovaný aj veľmi vkusný pamätník profesorovi Wilckensovi, žiaľ, z pamätníka bol odcudzený bronzový odliatok, čím celý pamätník stratil svoju hodnotu.



H.D.Wilckens mal niekde na týchto miestach už od roku 1809 pridelené a od roku 1814 natrvalo odovzdané lesy akadémii, a to až po priame spracovanie dreviny. Školské lesy mali výmeru až 2250 katastrálnych jutár prakticky na experimenty všetkého druhu s cieľom využitia kvality lesa a využitia drevnej hmoty. Podľa Wilckensa dôležitá bola práve praktická výučba a na základe tejto dal vybudovať v roku 1817 za 300 zlatých mlyn na mletie dubovej kôry. Kôra sa mala spracovávať z okolitých lesov a upravovať sa na výrobu trieslovín (dubová kôra ich obsahuje okolo 20 percent). Triesloviny sa v tom čase používali najmä na činenie koží. Neskôr tu bola vybudovaná aj školská píla. V týchto oblastiach bolo tiež vybudovaných päť lokalít rôzneho milierovania, teda výroby dreveného uhlia, ktoré sa používalo v hutiach.

Nové označenie pamätného miesta H. D. Wilkensa bolo slávnostne otvorené 3. júla 2009.

H.D.Wilckens hľadal najracionálnejší spôsob výroby dreveného uhlia.

Pokúsil som sa nájsť miesto, prípadne budovu mlyna a píly za Sklenými Teplicami a najlepšie to vychádza, že je to budova na pravej strane cesty Sklené Teplice - Banská Štiavnica v údolí za prvou odbočkou na Repište. Budova bola evidentne napojená na náhon z Teplického potoka. Je to veľmi stará, niekoľkokrát rekonštruovaná budova, ktorá aj neskôr slúžila ako mlyn a píla. Dnes slúži na rekreáciu a volá sa Repiský mlyn (podľa obce Repište).

Poloha tejto budovy, ale aj jej architektúra ma zaujali a tak som sa pokúsil zistiť aspoň najnovšie informácie. Hneď na začiatok musím povedať, že sú zaujímavé. Podarilo sa mi zistiť u posledných majiteľov mlyna, rodiny Žiakovej, ktorej otec Ján Žiak, mlynár zo Žakýla, kúpil tento mlyn ako súbor všetkých stavieb a pozemkov od Vojtecha Trubana za 50 000 Kčs v roku 1947. Je zaujímavé, že touto kúpou si kúpil aj vodné právo, teda používanie vody z potoka Teplica.

Mlyn nebol pri kúpe na vysokej technickej úrovni. Poháňaný bol vodným kolesom na horný pohon. Súčasťou celého zariadenia bola aj vodná trať, zariadenie však bolo už zastaralé, napríklad píla pílila horizontálne len jednou pílou (jedným pílovým listom). Takáto zastaralosť zariadenia by trocha podporovala teóriu, že píla mohla byť postavená už na popud profesora Wilckensa, samozrejme, že túto možnosť bude potrebné ďalej overiť z iných materiálov.

Vráťme sa do roku 1947 - bol koniec vojny a nový majiteľ Ján Žiak začal rozsiahlu modernizáciu mlyna (cenné informácie mi poskytol syn Jána Žiaka Milan a jeho dcéra, p. Bajnoková). Modernizácia mlyna spočívala vo vybavení novými tromi pármi valcových stolíc s príslušenstvom. Píla bola nahradená kovovým gátrom, zlepšené boli aj podmienky na pohon mlyna vybudovaním betónového rezervoáru so spádom vody 7,2 metra. Ďalej tu bola zabudovaná Francisiho turbína na výrobu elektrickej energie. Energetická bezpečnosť prevádzky mlyna a píly bola posilnená zabudovaním naftového motora. Tento motor mal slúžiť ako pomocný zdroj. Keďže v tomto období bol na nákup nafty prídelový systém, naftový motor bol vymenený za motor, ktorý na svoj chod používal plyn z dreva. Žiaľ, prevádzka mlyna netrvala dlho. Zmena politických pomerov v roku 1948 a postupná likvidácia podnikateľov znamenala koniec prevádzkovania mlyna v roku 1950. Zariadenie bolo postupne odpredávané do šrotu, v roku 1960 bol odpredaný aj gáter, teda srdce píly, do okresu Levice. Celý objekt bol v roku 1979 odpredaný Roľníckemu družstvu v Trsticiach na využitie pre rekreácie.

Repiský mlyn v súčasnosti

Dnes sa dá len konštatovať, že bolo zlikvidované malé technické múzeum nenávratne, pretože taká výbava mlyna a píly, akú som popísal, bol skutočný unikát, ktorý by bol svojou technickou úrovňou ešte dlhé roky obdivovaný.

Na tejto odbočke je aj značka prírodnej rezervácie. Asi za jednu hodinu sa dá dostať do prírodnej rezervácie, ktorá bola vyhlásená v roku 1993 a rozprestiera sa na výmere 65,1 ha. Ide o rezerváciu Kamenný jarok, typickú v sopečných pohoriach, v tejto sa však vyskytujú horniny pochádzajúce zo všetkých sopečných období, ktoré sú sústredené na relatívne malom území. Z hľadiska zaujímavosti flóry tu nachádzame vzácny výskyt tisov v Štiavnickom pohorí. Z geologického hľadiska je táto oblasť veľmi pestrá, pričom sa tu nachádza typická prvohorná drvená žula, ktorá vytvára úzky hrebeň viažúci sa na početné suťové polia. V triasových vápencoch sa dajú pozorovať krasové formy s eróznou jaskyňou (hľadá sa veľmi ťažko). Záver doliny tvoria kremencové ostrohy s výškou okolo 15 m. Samozrejme, že oblasť je bohatá aj na zaujímavé rastliny, hlavne s ohľadom na karbonátové podložie. Rastie tu napríklad päťprstnica obyčajná, päťprstnica voňavá, pastavač hlavatý, ľalia zlatohlavá. Zo zvierat tu môžeme nájsť motýľa jasoňa chochlačkového, niekoľko druhov bystrušiek, jazveca obyčajného, rysa ostrovida, sovu, kuvika a niekoľko druhov ďatľov.

Po ľavej strane cesty smerom na Banskú Štiavnicu nás pred obcou Podhorie víta Hudcov vrch, ktorý vo svojom diele zvečnil v Teplej pôsobiaci spisovateľ Jozef Horák. Obec Podhorie vznikla v roku 1964 spojením obcí Teplá a Žakýl. V chotári obce Teplá pramení aj potok Teplá, ktorý nás sprevádzal od Hliníka nad Hronom.

Jozef Horák (1907 Banská Štiavnica, Štefultov - 1974 Prešov), pochovaný je v Banskej Štiavnici - spisovateľ, redaktor, učiteľ. Študoval na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici. V rokoch 1927 - 1946 pôsobil ako učiteľ v Teplej, neskôr v Matici slovenskej, riaditeľ školy v Antole, Podsitnianskej, učiteľ v Banskej Štiavnici. Ako spisovateľ používal niekoľko anonymov - Ivan Mráz, Ján Adamov, pre nás je ešte najvýznamnejší Jožo H. Tepliansky, teda meno odvodené od účinkovania v Teplej. Publikoval už od roku 1927, pričom vo svojich prózach zachytil život baníkov, významné sú jeho diela pre mládež. Najvýznamnejšie diela sú Zlaté mesto, Táliky, Hory mlčia, Vysoké pece, Hudcov vrch, Sebechlebskí hudci, Kus cukru, Pionierska šatka, Šachty a celý rad ďalších diel. V Sebechlebských hudcoch je zachytené vyslobodenie manželky Zigmunda Dóczyho Efrozínie z tureckého zajatia.

Obe obce - Teplá a Žakýl - sa spomínajú v roku 1388, keď prešli z majetku svätobeňadického do majetku hradu a panstva Šášov. Ľudia sa tu zaoberali zväčša drevorubačstvom a uhliarstvom. V Teplej bol v minulosti pivovar, ktorý zásoboval hlavne Banskú Štiavnicu. Dlhé roky od roku 1880 do roku 1917, pôsobil v Teplej ako farár vynikajúci národovec Richard Osvald. Pôsobením R.Osvalda a J. Horáka sa tu vytvorilo silné národné zázemie.

Pamätná tabuľa na fare v Podhorí, kde žil F. R. Osvald

Richard František Osvald (1845 Hodruša - Hámre - 1926 Trnava) - publicista, vydavateľ, cirkevný hodnostár. Okrem iných miest Slovenska pôsobil v rokoch 1907 - 1916 aj v Teplej. Je autorom náboženských učebníc, príručiek a mravoučných kníh. Je zaujímavé, že okrem nutnosti výchovy podľa cirkevných zásad (sám bol rímsko-katolíckym farárom) zdôrazňoval aj dôležitosť telesnej výchovy. Za svoj aktívny život vydal rad časopisov, napísal desiatky článkov a rôznych prác. V roku 1870 bol spoluzakladateľom Spolku sv. Vojtecha, 1919 - 1926 predseda Matice slovenskej a dožil sa aj politickej kariéry, keď v rokoch 1920 - 1921 bol senátorom Národného zhromaždenia Československej republiky za Slovenskú ľudovú stranu. Prekladal náboženskú literatúru z maďarčiny a nemčiny.

Druhá zastávka náučného chodníka na Podhorí

V Podhorí sa zachoval dom, v ktorom Richard František Osvald býval.
Neďaleko časti Žakýl sa nachádzajú zvyšky žakýlskeho hradu. O tomto hrade nie je prakticky nič známe. Vie sa len, že pod hradom viedla stará, tzv. Matejova cesta, smerujúca údajne do Kremnice. Hrad bol rozobratý na výstavbu rodinných domov v Žakýli.
Neďaleko týchto pozostatkov je Žakýlske pleso, nazývané aj Morské oko. Aj pôvod tohto jazierka je neznámy. Predpokladá sa, že to bol hradný rybník. V roku 1986 bolo Žakýlske pleso vyhlásené za prírodnú pamiatku o výmere 6,38 ha. Prírodná pamiatka predstavuje ojedinelý útvar prirodzeného plesa (preto Morské oko) v neovulkanickom pohorí. Okolie plesa je porastené zachovalými dubovo - hrabovými lesmi, doplnené javorom, lipou a jaseňom. Samotné pleso však v súčasnosti tak isto zarastá.

Rímsko-katolícky kostolík so zvonicou

Dnes už v našom povedomí ani Teplá, ani Žakýl nie sú. Existuje len Podhorie. Dediny, medzi ktorými rôzne prekáračky nemali konca, sú zjednotené. V roku 1859 vznikol žartovný slovník slovenských miest a obcí "Abeceda zlatá". Prečítajme si niečo z tohto diela o Teplej:

"Teplá drží vartu a medze od Baršu (Tekovskej župy),
tá dľa rečí sveta má povesť najstaršiu.
Len ten, kto bez bubna chce sa učiť maršu,
nech tam probuje čítať týchto veršu.
Vraví sa, že zima strašná od Karpatu
zvlášť jedného roku zúrila tu,
tak, že i v perinách, bundách a kabátu
mrzli i pod hŕbou najteplejších šatú.
V tej zime treskúcej
jedúc do peci horúcej
vtiahla sa stará suka.
Tam své kosti rozložila,
aj sa trochu rozmrazila
a von čelustím kuká.
Zima vždycky vyššie roste,
suka už tuhne pri chvoste,
však len v kútiku čuší.
Veršovačka pokračuje, situácia sa dramatizuje, až, čo čert nechcel, končí sa zle:
"Ľudia so strachom trnú,
že ešte takú poškvrnu
a novinu omrzlú
v obci tej dožili všetci,
že na chýrnej Teplej v peci
našli suku zamrzlú".
Veršovačka pokračuje ďalej, ale pointa je veľmi jednoduchá. Na Teplej vraj pocestných veľmi radi majú a radi ich vítajú, no kto im suku v peci pripomenie,
"tomu na Teplice,
lebo do Štiavnice
dlhá cesta nebýva."

Môžeme si len domyslieť, že ho dobre poháňajú.
Aby sme neostali nič dlžní ani Žakýlčanom, tu ešte v prvej tretine 20. storočia dávali mŕtvemu na oči železo, aby v noci nevstal.

No a vlastne ani my nemáme do Štiavnice dlhú cestu, lebo cestu od Jergy štôlne sme už opísali cestou od Banskej Štiavnice. Využime však získaný čas a poďme do Banskej Štiavnice cez Staré mesto. Dostali sme na sa Bôrik, a tu treba pri soche Panny Márie odbočiť doprava - značka cesty tu ukazuje smer na Vyhne.

Pred budovami novej bane, ktorá je v súčasnosti tiež už zastavená, je treba odbočiť doľava, prakticky poľnou cestou, ale zjazdnou aj osobným autom. Ďalšou odbočkou je odbočka vpravo (pri domoch na pravej strane cesty) a po niekoľkých sto metroch sa dostaneme k štôlni a šachte Michal. V blízkosti štôlne sú dve jazierka, ktoré slúžili na pohon stúp. Nad štôlňou Michal sa tiahne horský chrbát, ktorý sa volá staré mesto. Na jeho úpätí vychádzala na povrch žila Špitaler, podľa čoho dostal aj pomenovanie "Lesklý vrch" alebo "Glanzenberg".
Rudná žila Spitaller bola považovaná za najdlhšiu rudnú žilu na svete. Zaujímavá bola aj svojou hrúbkou, pričom obsahuje najmä minerály drahých kovov - striebra a zlata, ale aj iných farebných kovov.

Na starom meste sa aj v minulosti uskutočnil rad archeologických výskumov. Od roku 1981 sa robí tento výskum systematicky a je zameraný predovšetkým na objasnenie začiatkov lesníctva a osídlenie tohto regiónu. Výskum vedie Jozef Labuda.
Na juhozápadnom úpätí Glanzenbergu vidieť zvyšky po rozsiahlom povrchovom dolovaní a miesta po vydolovanej rude s veľkými haldami. Výskum sa zameral zatiaľ len na najexponovanejšie lokality a boli odkryté základy obytných a ochranných stavieb, ale aj objekty technického charakteru - skúšobne kovov, taviacej pece, kováčskej pece. Časove ide o 11. až 12. storočie.

Vykopávky na Glanzenbergu

Bolo tu vykopané aj rozsiahle hradisko, ktoré sa rozprestieralo na plošine a svahoch hrebeňa. Hradisko malo vybudovaný vnútorný a vonkajší val a v opevnení stáli aj murované stavby. Ľudovo sa tomuto miestu hovorí Kostolisko.

Zo starého mesta sa už veľmi ľahko dostaneme do Banskej Štiavnice.

* * *

Belianska brána pred Banskou Štiavnicou bola zničená v II. svetovej vojne

3. POKRAČOVANIE - Z BANSKEJ ŠTIAVNICE VYHNIANSKOU DOLINOU

Povesť o vyhnianskom Kamennom mori hovorí, že je to vysypaná fúra kremnických dukátov. "Kedysi v minulosti viezli z Kremnice do Budína fúru zlatých dukátov, ale na ceste neďaleko Vyhní ich prepadli zbojníci. Samozrejme, že túto správu sa dozvedeli aj pandúri, ktorí začali stratené dukáty hľadať. Zbojníkov prenasledovali a nakoniec ich obkľúčili. Zbojníci sa však správali celkom pokojne a opýtali sa pandúrov: - Prečo nás prenasledujete? - Prepadli ste sprievod s kremnickými dukátmi - odvetili pandúri. Zbojníci sa vyhovárali, až ich pandúri vyzvali, aby im ukázali náklad.




Pohľad na ryolitové Kamenné more vo Vyhniach


Aké bolo asi prekvapenie zbojníkov aj pandúrov, keď odokryli plachty a na vozoch boli len kamene. Najviac boli prekvapení asi zbojníci, ktorí nakoniec nemali s kamením čo robiť a vysypali ho do doliny. A tak vzniklo Kamenné more. Dukáty do Budína neprišli, zostalo len Kamenné more."




Detailný pohľad na Kamenné more


Zlaté kremnické dukáty sa už dávno z Kremnice a okolia nenávratne stratili, Kamenné more tu však až do dnešných čias zostalo a predstavuje najzaujímavejší prírodný výtvor svojho druhu v celých Karpatoch.
Začnime prechod Vyhnianskou dolinou z Banskej Štiavnice na Hájiku, kde sa rozdvojuje cesta. Cesta vpravo vedie do Sklených Teplíc a vľavo do Hodruše a Vyhní. Je to vlastne akýsi hrebeň horského sedla medzi vrchom Šobov a Paradajs a toto sedlo tvorí rozdelenie vôd medzi Hronom a Ipľom. V sedle je jazero postavené v 18. storočí v nadmorskej výške 790 metrov nad morom. Všetky vody padajúce z oblohy po pravej ruke odchádzajú do Hrona a po ľavej ruke do Ipľa. Jazero sa volá Červená studňa. V konzultačných protokoloch sa spomína v roku 1765 a jeho projekt vyhotovil Jozef Karol Hell. Je situované vyššie, ako ďalšie štiavnické jazerá, malé a veľké vodárenské. Najskôr slúžilo na pohon strojov, neskôr aj pre zásobovanie obyvateľstva. Žiaľ, dnes je toto jazero dosť zanedbané. Pri ňom je postavený kríž na pamiatku krvavej zrážky medzi oddielom Tökölyho vojakov a jezuitov s katolíkmi utekajúcimi z Banskej Štiavnice 28. júna 1683. Kríž tam stojí do dnešných čias.
O tejto bitke sa hovorí, že bola taká krutá, že krv zabitých občanov zafarbila celé jazero červenou farbou a ľudia ho nazvali Červená studňa.
Z Červenej studne odbočuje poľná cesta doľava (pri suchom počasí je do určitej vzdialenosti zjazdná aj osobným autom) po svahu vrchu Paradajs. Vo vzdialenosti asi 1,5 km sa nachádza najvyššie položené jazero banskoštiavnického regiónu - je vo výške 800 metrov nad morom. Ako funkčná nádrž sa v protokoloch spomína v roku 1759. Dĺžka koruny hrádze je 44 m, šírka 5 m a výška 7 m. Obsah nádrže je 25 300 metrov kubických. Voda z nádrže sa používala na pohon banských strojov. Jazero sa volá Ottergrundské. Aj toto jazero projektoval Jozef Karol Hell.
Jozef Karol Hell sa narodil v roku 1713 v Banskej Štiavnici, kde aj v roku 1789 zomrel. Bol to vynikajúce banský konštruktér. Už v roku 1736 predložil prvý návrh svojho vynálezu váhadlového čerpacieho stroja. Neskôr na odvodňovanie banskoštiavnických baní navrhol 18 rôznych strojov s hospodárnou prevádzkou. Boli to stroje vodostĺpcové, vzduchové čerpacie stroje (takýto princíp neskôr využil pri čerpaní nafty). Najvýznamnejší bol azda atmosferický parný stroj. Staval aj protipožiarne striekačky, stupy vlastnej konštrukcie a pod. Mnohé jeho riešenia sa rozšírili po celej Európe. V jeho vynálezoch vyvrcholila banská technika a postavila banskoštiavnické baníctvo do čela svetového technického rozvoja.
Pokračovaním cesty od Červenej studne sme vlastne vstúpili na náučný chodník "Po žile Terézia" - je to okružný chodník, ktorý meria asi 5 km, s odbočkami 6 km a má 16 zastávok. Po prechode nad Klingerom sa stáča späť a končí na Červenej studni. Chodník je fyzicky nenáročný a dá sa absolvovať za 2 - 3 hodiny. Využíva tradičné turistické cesty - Kmeťovu a Eottuossovu. Máme tu možnosť vidieť mohutné otvorené dobývky, impozantné prepadliská - pamiatky na dobývanie zlata.
Vráťme sa však k jazeru Červená studňa a pokračujme Vyhnianskou dolinou, teda v smere Vyhnianskeho alebo aj Železného potoka, ktorý pramení v nadmorskej výške 787 metrov nad morom, pod horským sedlom Červená studňa nad Banskou Štiavnicou. Po krátkej ceste začínajúcou Vyhnianskou dolinou bol tento potok v rokoch 1744 - 45 prehradený technicky veľmi odvážnou umelo sypanou hrádzou, čím vzniklo jazero Rozgrund v nadmorskej výške 704 metrov nad morom. Hrádzu projektoval Samuel Mikovíni. Svojou výškou a strmosťou sa zaraďovala v 19. storočí na prvé miesto v Európe a až do polovice 20. storočia v Československu.
Vzniknuté jazero má objem 960 000 m3 a do konca 19. storočia slúžila jeho voda na pohon stúp a rôznych banských strojov vo Vyhnianskej doline. V súčasnosti (od roku 1913) slúži ako zásobná nádrž pitnej vody pre Banskú Štiavnicu. Samotné jazero má vybudovaný systém umelých prívodných jarkov, ktoré ho zásobujú vodami z okolitých vrchov. Celková dĺžka jarkov je 2030 metrov.
Samuel Mikovíni sa narodil v roku 1696 v Turíčkach, umrel v roku 1750 na ceste z Trenčína do Banskej Štiavnice. Polyhistor, polytechnik, učiteľ, človek s ohromným rozhľadom, ale hlavne rozsiahlou činnosťou kartografickou, vodohospodárskou, pedagogickou, astronomickou a mohli by sme vyratávať ďalej. Je príznačné aj to, že niektorí autori tvrdia, že S. Mikovíni sa narodil v roku 1700 v Ábelovej a samotná smrť je nejasná, lebo vlastne išiel riešiť povodne na Váhu a pri Trenčíne sa stal nezvestným. S. Mikovíni je jednou z ukážok, čo dokáže človek vykonať aj za krátky život. Veď len na presné zameranie máp vytvoril vlastnú trigonometrickú sieť, ktorej oporné body boli Bratislava, Jur pri Bratislave, Nitra, Banská Bystrica a vrchy Vojšín a Sitno (nie je zaujímavé, že všetky body sú na Slovensku?). Vyhotovil dokonalé mapy všetkých stolíc. Ale podľa projektov sa stavali budovy, napríklad kupola nad banským kúpeľom v Sklených Tepliciach, kráľovský zámok v Budíne, štiavnické jazerá, ďalej staval cesty, mosty. Vo vojne budoval pevnosti v Sliezku na Morave. Bol však aj vynikajúci pedagóg a jeho žiakmi boli M.Zipser, J.K.Hell, M.Nedecký a mnohí ďalší. V roku 1735 sa stal zakladateľom Baníckej školy.

Dedičná štôľňa Hoffer v súčasnosti


Cestou ďalej Vyhnianskou dolinou stretávame po ľavej strane osadu Banky, ktorá je tak isto známa vodnou nádržou, tzv. „Bančianskym tajchom“, ktorý bol vybudovaný pred rokom 1770 v nadmorskej výške 633 metrov, s maximálnou hĺbkou 9,4 metra a objemom 20 000 metrov kubických. Jazero bolo vybudované pre potreby Hofferštôlnianskeho ťažiarstva. S jeho zánikom v 19. storočí stratilo jazero pôvodný význam a využíva sa na rekreačné účely a aj ako zdroj úžitkovej vody pre obec Banky. V tejto obci vyúsťuje aj dedičná štôlňa Hoffer.







Dedičná štôľňa Windischleuten


Časť doliny poniže Baniek sa volá "Windischleuten" (Windišlajna). Meno má pravdepodobne po dedičnej štôlni, ktorá sa nachádza po pravej strane cesty a pre ťaženie rúd bola opustená už v roku 1534. Nie je to celkom dokázané, ale hovorí sa, že tento názov štôlne pochádza od skutočnosti, že tu pracovali slovenskí baníci. Je to ako protiklad od bane "Deutchenleuten", ktorá ležala na opačnej strane doliny, a tu by malo byť už označenie jasné - v bani pracovali nemeckí baníci. V bani Windischleuten sa pracovalo do roku 1851. Baňa však v týchto obdobiach už nedosahovala významné zisky. V tejto oblasti sa nachádza aj známa štôlňa Antona Paduánskeho.




Pohľad na starú štôľňu Antona Poduánskeho


Cestou vedľa spomínaného potoka stretávame rad rozpadajúcich sa stavieb a kamenných múrov. V čase najväčšieho rozmachu vyhnianskeho baníctva pracovalo v tejto doline deväť rôznych úpravní rúd, založené boli však predovšetkým na drvenie rudy v stupách. Ďalej voda poháňala jednu pílu a dva mlyny (jeden farský a jeden obecný).
Pri spomínanej štôlni Antona Paduánskeho pretekal potok cez prvé stupy a lokalita sa aj volá Horné stupy. Tieto pracovali až do roku 1928.
Dostávame sa do Vyhní, ktoré v dnešnej podobe vznikli z dvoch samostatných obcí. Na ľavej strane doliny sú to vlastne Vyhne a na pravej obec Peserany. Vznik týchto osád je odvodený z baníckej činnosti a prvá písomná zmienka o obci je v listine z roku 1326, kde sa Vyhne spomínajú ako poddanská obec.

Chrám Sv. Michala vo Vyhniach

Oltár v chráme Sv. Michala vo Vyhniach

V obci je niekoľko pozoruhodných pamiatok. Zo stavebných je to najmä neskorogotický kostol z roku 1776. Zaujímavý je aj cintorín, ktorý sa nachádza v okolí kostola, hlavne krásnymi železnými krížmi a liatymi pomníkmi, ktoré boli vyrábané priamo vo Vyhniach v empírovom a barokovom slohu.

Cintorín s liatinovými krížmi


Vyhne boli známe aj výrobou železa priamou redukciou, ktoré sa tu vo vyhniach a hámroch vyrábalo a spracovávalo. Predpokladá sa, že táto výroba sa začala ešte pred rokom 1500. Bolo to podmienené výskytom železnej rudy magnetitu, ktorého žily vychádzajú až na povrch (lokalita Čubrnovo). Oživenie tejto výroby a postavenie na vyšší technický stupeň nastalo, keď sa v roku 1819 stala majiteľmi hámrov a hút rodina Kachelmannovcov. Gašpar Kachelmann, železiarsky podnikateľ a banskoštiavnický mešťan, sa stal nájomcom vyhnianskeho hámra, ktorý on a jeho synovia ďalej rozvíjali a v roku 1839 prebudoval hámor na strojársky závod.
Kachelmannovci vlastnili 115 rokov huty a hámre a postupne sa tu vyrábalo náradie pre baníctvo, vŕtacie súpravy, poľnohospodárske stroje (od r. 1836), odlievali sa výrobky z liatiny, r. 1866 bola vybudovaná kotláreň a v tom istom roku aj prvý parný stroj, r. 1867 stroj s parným pohonom, čerpadlá, ale aj parná lokomotíva. Vodostĺpcový ťažný stroj z roku 1881 je vystavený v Banskom skanzene v Banskej Štiavnici.
Tento bývalý hámor je vlastne predchodca dnešných Strojární vo Vyhniach.
Gašpar Kachelmann a jeho synovia boli významnou podnikateľskou rodinou vo Vyhniach. Gašpar Kachelmann (1772 - 1856) prišiel z Bavorska, najskôr si prenajímal štátne kováčske dielne, bol majiteľom železného hámra pri Kozelníku. Všetci traja jeho synovia Ján, Karol a Wilibald, študovali v štiavnických školách (evanjelické lýceum, banská a lesnícka akadémia) a po praxi v zahraničí sa stali výbornými odborníkmi v hutníctve a strojárstve. Napríklad strojársky závod pod vedením Karola dosiahol vynikajúcu technickú úroveň a patril medzi najprogresívnejšie na Slovensku. Jeho brat Wilibald sa zaoberal hutníctvom, po pedagogickej kariére na banskej akadémii sa stal v rokoch 1861 - 1880 riaditeľom Striebornej huty v Banskej Štiavnici. Potomkovia rodiny Kachelmanovej žijú vo Francúzsku.
Zaujímavým stavebným objektom je aj sladovňa (rannobarokový štýl), ktorá po roku 1764 slúžila ako sídlo jezuitov. Je to iste jedna zo vzácnych pamiatok na jeden z najstarších pivovarov na Slovensku. Pivovar vo Vyhniach bol založený v roku 1473 rádom templárskych rytierov. Do súčasnek podoby bola adaptovaná v roku 1895.

Stará sladovňa


Vyhne boli do konca II. svetovej vojny známe aj ako kúpeľné mesto. Kúpele boli veľmi staré a niekedy koncom 12. storočia sa spomínajú ako "Horúci bzenický prameň". V prvopočiatkoch sa prameň používal ako očistný kúpeľ baníkov po pracovnej zmene. Keď sa zistili jeho liečivé účinky, vznikli kúpele s kompletnými službami, ktoré v časoch najväčšieho rozkvetu mávali 500 stálych a 1000 prechodných pacientov. Kúpele majú svoju slávnu históriu, napríklad v roku 1704 sa tu liečil František Rákoczy II. a v októbri tu viedol vyjednávanie s cisárskymi vojskami, proti ktorým bojoval.

Hranica kúpeľného územia


Liečil sa tu zlý krvný obeh, srdcovocievne a ženské choroby. Veľkú zásluhu na dobrom chode kúpeľov mal Dr. Bolemann, ktorý mal v parku aj bustu. V posledných rokoch však bola zničená vandalmi. Históriu kúpeľov ukončil požiar v roku 1945.




Pamätník na židovský sústreďovací tábor vo Vyhniach


Vo Vyhniach bol v rokoch II. svetovej vojny koncentračný sústreďovací tábor pre občanov židovského náboženstva, ktorého miesto je označené skromným pamätníkom. Pamätník je dielom izraelského architekta slovenského pôvodu Juraja Fatrana. Štyri hebrejské písmená znamenajú "Zachor" čo v slovenčine znamená "Pamätaj".
V minulosti boli na rôzne udalosti, prírodné alebo banské nešťastia postavené pamätníky. Myslím si, že obec Vyhne je na ne dosť bohatá. Uprostred obce stojí socha sv. J.Krstiteľa z roku 1826 na pamiatku povodne, v kúpeľnom parku bola busta Dr. Bolemana, ktorý sa zaslúžil o rozvoj kúpeľov vo Vyhniach. Len nedávno, v roku 1996, ju neznámy vandal zničil. Socha sv. Jána Nepomuckého v časti Peserany je na pamiatku banského nešťastia. Socha bola postavená v roku 1865. V tomto období vznikli aj sochy Panny Márie a sv. Floriána.
Niekoľko drevených krížov bolo vybudovaných na pamiatku prekonania cholery v roku 1710.
Občanom pripomína obete druhej svetovej vojny pamätník 250 ruských a rumunských vojakov a 250 nemeckých vojakov. Z miestneho obyvateľstva zahynulo 11 občanov.
Neďaleko spomínaného termálneho kúpaliska je prírodná pamiatka Vyhniansky travertín. Za prírodnú pamiatku bol tento útvar vyhlásený v roku 1986 na rozlohe 3 565 m². Objekt predstavuje jedinečný krasový útvar na strednom Slovensku, hlavne však preto, že ide o neovulkanickú oblasť. Travertínový stĺp, ktorý stále rastie, má výšku 3,5 metra a šírku 80 centimetrov. Voda, z ktorej sa travertínový útvar usadzuje a mineralizuje, má teplotu 38 stupňov Celzia. Na tomto objekte boli prvý raz v Európe popísané železité baktérie Gallionelly. Rast travertínového stĺpa je spôsobený vyzrážavaním sa rozpusteného uhličitanu vápenatého (calcium carbonát) na povrchu stĺpa. Calcium carbonát sa rozpúšťa v pomerne veľkých hĺbkach teplou vodou za pomoci baktérií a súčasne je touto teplou vodou vynášaný na povrch.




Pohľad na prírodnú pamiatku Vyhniansky travertín


Ma pravej strane doliny ešte vo Vyhniach, je odbočka na Kamenné more. Pri ceste je socha sv. Anjela strážcu z roku 1836. Kamenné more sa nachádza pod Kamenným vrchom - 495 metrov nad morom. Za prírodnú rezerváciu bolo vyhlásené v roku 1923 vo výmere 19,9 hektára. Predstavuje klasický príklad kamenného mora, ktoré vzniklo balvanitým rozpadom ryolitov. Ryolitové balvany zaberajú plochu asi 5 hektárov a najväčšie z nich dosahujú priemer 3 metre. Kamenné more je podľa svojho vzniku gravitačné a predstavuje najväčšie kamenné more vo vulkanizačnej časti Karpát. Keďže ryolit je vhodnou surovinou na výrobu mlynských kameňov, v minulosti tu bolo spotrebovaných asi 80 vagónov na túto výrobu, ktorá bola zastavená v roku 1937.
Z rastlinstva je tu zaujímavý hlavne výskyt rôznych lišajníkov na jednotlivých kameňoch, čo svedčí o tom, že sutiny sú pozostatkami dávneho mrazového rozpadu vo štvrtohorách. Zo živočíchov tu žijú najmä plazy, typická je tu jašterica múrová.
V staršej literatúre je popísaný zaujímavý prírodný jav na Kamennom vrchu. Na tomto vrchu sa zo strany pivovaru nachádza miesto, kde sa v lete dá nájsť ľad niekoľko metrov pod povrchom. V skutočnosti je tu aj prameň vody, ktorý má teplotu 2 - 3 stupne Celzia.
Cestou z Vyhieň sa dostávame do Bzenice, o ktorej sme písali v časti o Žiarskej kotline.
Ukončime túto časť skutočnou príhodou:

Dostal sa jeden Vyhňoran (obyvateľ Vyhní) na základnú vojenskú službu do Prahy, a tu sa ho pýtajú: "A kdeže sú to tie Vyhne?" Odpovedal veľmi pohotove: "No predsa pri Vindišlajtni".

02. HODRUŠSKOU DOLINOU

Panovníčka Mária Terézia a jej radcovia sa v roku 1764 rozhodli vyslať následníka trónu Jozefa a jeho mladšieho brata Leopolda do stredoslovenských banských miest, aby tam spoznali to, čo by nikde inde nevideli. Návštevy sa zúčastnili najstarší syn Márie Terézie, Jozef, známy ako neskorší cisár a uhorský kráľ Jozef II. v rokoch 1780 - 1790 a jeho mladší brat Leopold, ktorý sa po jeho smrti takisto stal cisárom a uhorským kráľom v rokoch 1790 - 1792. Tretím účastníkom bol budúci zať Márie Terézie Albert (1738 - 1822), syn saského kurfirsta a poľského kráľa Augusta II. Iste je však aj dnes pre Slovensko významné, že na ceste z Viedne do Bratislavy cestovali princovia v sprievode rodičov, t.j. otca cisára Františka I. a matky Márie Terézie, ktorí sa mali zúčastniť na uhorskom sneme v Bratislave. Ďalej už, samozrejme, s dvorným sprievodom, cestovali samostatne. Čo píše o Hodruši princ Leopold vo svojom denníku z tejto cesty?
"V pondelok, dňa 23. júla, išli sme na koči až do Hodruše, kde sme vkročili do slávnej dedičnej štôlne cisára Františka, ktorá o krátky čas prejde pod vrchmi od tohto miesta až na vindšachtskú stranu, čo bude trasa približne jednu nemeckú míľu dlhá. Táto štôlňa bude slúžiť na dopravu rúd a na odvádzanie vôd z vrchov jednej strany na druhú bez pomoci strojov, ako sú to nútení robiť v iných baniach. Štôlňa má skoro dvojsiahovú výšku po celej dĺžke a je päť stôp široká. Robotníci, ktorí robia v štôlni z dvoch smerov a ktorí sa majú stretnúť v tom istom bode, nie sú už od seba vzdialení viac, ako 150 siah, preto je nádej, že toto slávne dielo bude dokončené za 18 mesiacov. Tak veľkoleposť a krása tohto diela, ako aj jeho nedoceniteľná užitočnosť preslávia obdobie vlády Františka I. a Márie Terézie a bude večnou poctou pre banského správcu Zipsera, ktorý riadi toto dielo...."


Pohľad na renesančnú klopačku v Hodruši









V ďalšej časti popisuje princ Leopold významné úspechy, ktoré už Zipser dosiahol v iných dielach, ale aj popis ďalšej cesty štôlňami. Oceňuje, že pri razení tejto štôlne sa našli nové rudné žily a štôlne sú tak pevné, že vydržia storočia bez výdrevy. Na tejto ceste stretli aj robotníkov, s ktorými sa rozprávali. Na povrch sa vracali tou istou cestou a táto im trvala 3 hodiny. Záver tejto správy si dovolím znovu citovať:
"Keď sme vyšli z tejto štôlne na tom istom mieste, kde sme do nej vošli, nastúpili sme do koča a šli sme obedovať do chýrečného pivovaru v Žarnovici." (Pivovar bol v Žarnovici založený v 17. storočí a dodával pivo a pálenku najmä pre robotníkov baní a hút v okolí Banskej Štiavnice.)
Obec Hodruša, ktorú títo budúci vladári v roku 1764 navštívili, leží asi 5 km od Banskej Štiavnice. Hlavne v minulosti boli na jej území veľmi výnosné bane, a preto sa niet čomu čudovať, že sa Hodrušania celé storočia usilovali stať slobodným kráľovským mestom. Tieto ich snahy boli koncom 15. a začiatkom 16. storočia krvavo potlačené mestom Banská Štiavnica. Ajs v nasledujúcich storočiach sa Hodruša snažila získať samostatnosť rôznymi vzburami proti mestskej a banskej vrchnosti. Osamostatnenie sa však nevydarilo a až v roku 1952 vznikla samostatná obec Banská Hodruša. Namiesto samostatnosti si však Hodruša vyslúžila slogan, ktorý sa, samozrejme, v tom období uvádzal latinsky: Ako sú Kréťania luhári, tak sú Hodrušania vždy rebeli" (Sicut Cretenses semper mendaces, ita Hodritschenses semper rebelles).
Rebélie a vzbury sa odohrali v rokoch 1525 - 1526, 1606, 1610, 1644, 1722, 1812 - 1813, 1842, 1852, 1894, 1906, 1917.

Pozdrav z Hodruše

Samostatnosť Banskej Hodruše však netrvala dlho a v roku 1970 došlo k spojeniu s Dolnými Hámrami na obec Hodruša - Hámre.
Pri ceste od rieky Hron vchádzame zo Žarnovice najskôr do bývalej obce Dolné Hámre - dnes súčasti obce Hodruša - Hámre. Obec sa stala známou hlavne koncom 19. storočia, keď tu bola koncom storočia postavená továreň na spracovanie vyťaženého kovu v týchto lokalitách. Tak bola na pozemkoch Johana Sandrika postavená továreň na výrobky zo striebra. Bolo to nevídané tempo, keď sa továreň začala stavať 22. apríla 1895. V novembri 1895 sa už v nej začalo pracovať a na miléniovej výstave v Budapešti (pri príležitosti 1000 ročnej existencie Uhorského štátu) vystavovala továreň rad výrobkov a získala aj prvý diplom za svoje výrobky. Už v roku 1900 získala zlatú medailu na svetovej výstave v Paríži.


Socha Sedembolestnej Panny Márie v Hodruši















V prvých rokoch tu bolo zamestnaných asi 190 pracovníkov. Od tých čias továreň Sandrik niekoľko razy zmenila svoj výrobný program. no s rôznymi obmenami pracuje do dnešných čias.
Toto však nie je hlavný predmet nášho záujmu. V Dolných Hámroch bolo v rokoch 1906 - 1907 postavené prvé robotnícke sídlisko v individuálnych domoch a samozrejme, po rôznych rekonštrukciách stojí dodnes.
V týchto rokoch od 1901 do 1928 bol riaditeľom Sandriku Ján Peterka, veľmi aktívny človek. Jeho zásluhou získal Sandrik zlatú medailu v Paríži, rozšíril výrobný program, zaviedol mnohé nové výroby. Už v roku 1901 postavil pri továrni školu pre deti zamestnancov (učňovský dorast), čo sa ukázalo ako veľmi prezieravé. Pred prvou svetovou vojnou tu bolo zamestnaných 500 pracovníkov, z toho 97 % domácich. V roku 1904 vzniklo závodné Kasíno, v ktorom sa v tom istom roku začali premietať nemé filmy. Pracovala tu aj telovýchovná jednota, v roku 1905 bola založená dychovka, spevokol. Prvé slovenské divadelné predstavenie sa konalo v roku 1918.

Pohľad na robotnícke sídlisko Betlehem



Ale, samozrejme, byty boli rozhodujúce, a tak sa riaditeľ Ján Peterka rozhodol vybudovať v severnej časti obce Kyslá na strmom svahu pod vrchom Kojatín, byty. Nebolo to najvhodnejšie miesto - málo slnka v zime, sneh ešte v apríli, no pozemky boli veľmi lacné, dokonca boli získané až veľmi lacno od istého Betku, ktorý sa zaoberal takouto činnosťou.
V roku 1906 sa začalo stavať a celá lokalita hneď dostala aj ironizujúce meno Betlehem (tento pojem je dodnes známy a keď som sa na Betlehem opýtal, miestni obyvatelia na tento pojem správne reagovali). Podľa J. Hindického, údajne bola v minulosti na tejto lokalite drevená chalúpka, z ktorej vychádzajúce svetlo pripomínalo to zázračné betlehemské svetlo. A tak vzniklo pomenovanie Betlehem a možno symbolizovalo aj chudobné pomery vtedajších robotníkov s pomermi, v akých sa narodil Ježiš Kristus.
Začala sa stavba. Byty boli veľmi jednoduché, v dnešnom ponímaní dvojbytovky. Každý byt mal zvláštny vchod a každý byt sa skladal z izby 5 x 5 m, kuchyne 3,6 x 4,6 m, verandy 1,7 x 4 m a komory 1,8 x 4 m. Uvádzané rozmery sú približné a priemerované, pretože tu boli postavené dva typy domov.
Z hľadiska výstavby tu bola zachovávaná maximálna hospodárnosť. Priamo v blízkosti výstavby tejto robotníckej kolónie boli otvorené dva kameňolomy, drevo bolo zabezpečované zásadne z miestnych zdrojov, tehly a strešná krytina z neďalekej tehelne v Žarnovici. Stavebné práce realizoval staviteľ z Janovej Lehoty - Pagadl. Domy nemali kanalizáciu, ani vodovod, no boli celkom dobre zasadené do nie veľmi vhodného terénu. Takto bolo vybudovaných viac ako 20 dvojdomčekov. V spodnej časti boli vybudované byty pre úradníkov.
Ešte jedna zaujímavosť. Keďže v bytoch neboli v tom čase vybudované kúpeľne, boli v tejto kolónii postavené akési verejné kúpeľne. V budove boli dve vane, malý bazén (5 x 5 m), 10 spŕch a "parenica".
Takto teda vyzerala robotnícka kolónia Betlehem, ktorá bola ešte aj po 40 rokoch najlepším robotníckym sídliskom v okolí.
Ján Peterka, ktorého sme nazvali človekom veľmi aktívnym, mal aj umelecké sklony, keď práve on vytvoril pre miestny kostol dve sochy baníkov (1900). Miestny kostol bol vybudovaný v rokoch 1892 - 1894. Zaujímavý je aj oltárny obraz sv. Antona s dvomi baníkmi.
Cestou ďalej Hodrušskou dolinou prechádzame popri dedičnej štôlni cisára Františka - je na ľavej strane, aj prechádzame proti prúdu potoka. Prvá časť štôlne bola razená najmä ručne želiezkom a kladivom v rokoch 1494 - 1637, v roku 1747 pokračovali razením pomocou pušného prachu a ukončená bola v roku 1765. Táto dedičná štôlňa odvodňovala hodrušské a piargské bane. V roku 1751 ju navštívil cisár František.
Hodruša je jednou z najstarších usadlostí banskoštiavnického regiónu. Ako už bolo uvedené, celé storočia bojovala o svoju samostatnosť, no na svojom čele mala len tzv. "viertelmeistra", ktorý bol členom mestskej rady v Banskej Štiavnici. Poschodový dom, v ktorom kedysi sídlil, sa dnes rozpadáva (oproti tomuto domu je známa klopačka).
Samotná obec je rozložená vo viacerých dolinách a to aj preto, že baníci si budovali domy čo najbližšie k štôlňam, v ktorých pracovali. Najväčšia časť je však sústredená v tzv. Hlavnej Hodrušskej doline.

Kalvária v Hodruši z roku 1820











Určitý stred obce tvorí Kalvária, ktorá bola postavená na pamiatku ukončenia cholery v roku 1752 a pozostáva z troch krížov (1820). Pod stredným krížom je kľačiaca Mária Magdaléna. Je zachovaná do dnešných čias.
Cestou vľavo sa dostávame do už spomínanej doliny s pozorovateľňou zo 16. storočia a ďalej s baníckou klopačkou, od roku 1797 hodinami, ktoré tu nainštaloval olomoucký majster T. Tlačil. Ide o typickú stavbu, ktorá sa objavuje skoro na všetkých fotografiách Hodruše. Historicky sa klopačka v Hodruši spomína už počas baníckeho povstania v roku 1525. Táto stavba s drevenou ochodzou je to začiatku 17. storočia.
Asi na úrovni klopačky sa dá úzkou cestou odbočiť znovu doľava a pri neustálom stúpaní sa nám stále viac objavuje scenéria Hodruše, až sa dá dostať ku kostolu sv. Petra a Pavla na cintoríne. Ide o neskorogotickú stavbu zo začiatku 16. storočia. Na renesančnej bráne do cintorína sa zachoval nápis s rokom výstavby 1580. V tomto cintoríne je hrob 15 obetí banského nešťastia v šachte Leopold, ktoré sa stalo 9. januára 1879. Pôvodne vybudovaný pamätník obetiam nešťastia z liatiny je v dobrom stave, žiaľ jeho nové úpravy z 20. storočia boli rozkradnuté.


Kostol Sv. Petra a Pavla na hodrušskom cintoríne.








O samotnom banskom nešťastí nám viac povie autentický článok z časopisu Obzor, ktorý vyšiel 15.1.1879. Nemenovaný dopisovateľ z B.Štiavnice píše:
"Nie tak od mojej staroby, ale od žalosti trasie sa mi pero, keď podávam smutnú správu o banskom nešťastí, ktoré dňa 9. januára zármutkom a plačom naplnilo celé okolie (...). Spomenutého dňa hnedky zrána pracovali 3 tesári v Leopoldi-štolne u Hodruši, a jako rozpráva sa, pre veľmi chladný, dolu štolňou ťahajúci vietor zapálili si oheň. Jako stalo sa, jako nie, to hádam nikdy nevyjde na svetlo. Dosť na tom, že poneváč drevo v tej štolne bolo všade týrom natreté, záhubný oheň rozmáhal sa neobyčajne rýchlym spôsobom. Keď teda pozorovalo sa, že zo štolne hustý a smradľavý dym vystupuje, oznámilo sa to šichtmajstrovi, ktorý hnedky dal vrch štolne pozatvárať a poslal dnu 4 baníkov, aby pozreli, čo je vo veci. Keď ale tí nechodili po dlhšej dobe naspak, sám p. úradník Gejza Nagy s niekoľkými robotníkmi vstúpil do bani, kde ale všetci zadusením o život prišli. Zádušlivý smrad tiahol sa podzemskými cestami (...), takže v baňách až na mílu vzdialených robotníci omdlievali a tel trapne zachovaní byť mohli, nakoľko dosiaľ vedomo, úhrnom 20 ľudí o život prišlo."
Na vysvetlenie "drevo tej štolne bolo všade týrom natreté" - znamená, že drevo bolo natreté térom, čo je nemecké slovo pre kamenouhoľný decht.
Podľa pamätníkov, kone, ktoré pracovali v bani, sa nepodusili, lebo si ľahli na zem a tak boli uchránené od jedovatých plynov.


Reliéf nad bránou cintorína v Hodruši s vyznačeným rokom 1580







Od uvedeného cintorína, na ktorom sa nedávna doba prejavila hlavne nerezovými tabuľkami a krížikmi, vedie pomedzi domy po vrstevnici chodník, ktorý odkrýva krásu prírody s usadenými nízkymi baníckymi domami, len sem-tam vidieť štôlňu - banské dielo ústiace do zeme, mnohé sa už nedajú ani identifikovať.
Cestou späť sa dá navštíviť ďalší katolícky kostol sv. Mikuláša. Je to jednoloďový kostol z roku 1387. Hlavný a vedľajší portál sú prestavané na neskorogotické, čo naznačuje prestavbu na konci 15. storočia. Na kostole je pamätná tabuľa hodrušského rodáka, národovca a spisovateľa Františka Richarda Osvalda. Oproti kostolu stojí socha Sedembolestnej Panny Márie zo začiatku 19. storočia. V Hodruši bol v roku 1845 vysvätený aj evanjelický kostol. Ide o jednoloďovú klasickú budovu s vežou.
Hodrušskú dolinu uzatvára umelé jazero z Banskoštiavnického vodného systému. Pôvodne tu boli dve jazerá, ktoré boli vybudované podľa projektov Samuela Mikovíniho v rokoch 1743 - 1745. Horné hodrušské jazero, ktoré zaberalo plochu 3,5 ha bolo po roku 1948 vypustené. Dolné jazero, ktoré v súčasnosti slúži na rekreačné účely, má plochu 4,33 ha, dĺžku hrádze 199 m šírku 6 m a výšku 22 m.
Cestou do Banskej Štiavnice na ľavej strane bola osadená na kamennom múre pamätná tabuľa na pamiatku bojov medzi cisárskymi vojskami a maďarskými povstalcami z 22. januára 1849. Pamätná tabuľa je dnes zničená.
Ešte krátke stúpanie a dostávame sa k jazeru Červená studňa nad Banskou Štiavnicou. Žiaľ, aj toto jazero je veľmi zanedbané.



Pamätník obetiam požiaru na Leopold šachte

V štôlni Všetkých svätých v Hodruši sa pripravuje skanzem, už dnes je možné do štôlne vstúpiť a pozorovať najrôznejšie techniky razenia tejto.

Pohľad na vstupný portál štôlne Všetkých svätých

01. Z HRONSKEJ DÚBRAVY DO BANSKEJ ŠTIAVNICE

Prejdime sa touto cestou smerom od Hronskej Dúbravy na Banskú Belú. Zhodou okolností je to údolie Trate mládeže a vlastne celým údolím sa so stavbami tejto trate stretávame.

Hneď pri vstupe do doliny je na pravej strane skromný nápis Trať mládeže, tak teda popri Kozelníckom potoku veľmi pekným prírodným prostredím sa dostávame do obce Kozelník. Obec známa už v 15. storočí, v staršej dobe aj ako Železník, pretože v pohorí smerom k Močiaru, sa nachádzajú ložiská železnej rudy. Táto sa neďaleko obce spracovávala v železnom hámri, ktorí patril Gašparovi
Kachelmanovi, no v roku 1836 ho odkúpil banský erár. Pre pamätníkov je iste zaujímavá informácia, že ešte asi pred 20 rokmi tam boli zrúcaniny továrne. Dnes som tam už stojace ruiny nenašiel.

Zbytky železiarskeho Hámra v Kozelníku v roku1980

V obci je však veľmi zaujímavá budova, ktorá stojí po pravej strane cesty. Ide o dostavníkový hostinec (pozri foto z roku 2003). Je vo veľmi dobrom zachovalom stave. Na jednej strane voz s koňmi vošiel do hostinca - bolo tu možné vyspať sa, občerstviť, prepriahnuť čerstvé kone a pokračovať ďalej. Myslím si, že na Slovensku nie je veľa takýchto krásne zachovaných zariadení. Možno je to škoda, že ho nevieme turisticky využiť. Je to baroková stavba z konca 18. storočia. Zaujímavý údaj publikovala o vzácnych návštevách v našom regióne E. Kašiarová. Pri druhej návšteve Jeho Výsosti cisára Jozefa II. v banských mestách mal cisár využiť prepriahaciu stanicu v Kozelníku a tak tu 5. júla 1783 večer malo čakať 48 koní na 6 záprahov a tri štvorzáprahy,ale aj primeraný počet fakieľ na osvetlenie cesty. Nakoniec však cisár zmenil plány a do Banskej Štiavnice išiel až na druhý deň.

V poschodovej budove, ktorá sa nachádza v smere od Banskej Belej, sa vyberalo mýto - poplatky za prechod zo zvolenskej do hontianskej župy a naopak.

Mýtna budova v Kozelníku /foto 1980/

Po pravej strane vidíme banskobeliansku dedičnú štôlňu (foto z roku 2003), ktorá sa začala raziť v roku 1504. V roku 1883 bola dlhá už 5 400 metrov. Samozrejme, že sa tu razil rad šácht a štôlní (Ferdinand, Leopold - Viliam, Siebenweiber). Voda sa čerpala rôznymi strojmi, baníctvo v Banskej Belej sa však aj tak nezachránilo.

Neďaleko štôlne je pamätník piatim obetiam fašistického teroru, ktorí tu boli pochovaní v roku 1944.
Banská Belá, to je nasledujúca obec, ktorá bola pred rokom 1453 povýšená na slobodné kráľovské mesto a predtým, aj potom nasledovali spojenia s Banskou Štiavnicou. Napríklad v roku 1788 prestala byť samostatným mestom, v rokoch 1848 - 1865 sa osamostatnila, no ďalej, až do roku 1953 bola Banská Belá spojená s Banskou Štiavnicou.

Zo stavebných pamiatok je v tejto obci najcennejší farský kostol sv. Jána
(pozri foto). Pôvodná románska stavba z 13. storočia bola prestavaná pred rokom 1563 na goticko-renesančnú.







Neďaleko kostola stojí menší kostol Panny Márie Karmelskej, postavený v roku 1708. Pôvodná baroková stavba bola v roku 1840 prestavaná v renesančnom slohu.

Zaujímavá je tu aj kaplnka sv. Jána Nepomuckého z roku 1756 v rokokovom slohu niekoľkokrát prestavovaná. Veľmi zaujímavé na tejto kaplnke sú na oknách a portáli rokokové kované mreže.
Za zmienku stojí olovená továreň, ktorá tu bola vybudovaná v roku 1894 Gerambovou banskou úniou na spracovávanie olova z banskoštiavnického regiónu. V tomto čase bol tým istým vlastníkom vybudovaný aj Sandrik Dolné Hámre na spracovanie striebra do rôznych výrobkov. V olovenej továrni sa vyrábali rúry, platne, drôty, nádoby a pod. Továreň bola moderne vybavená, mala kompletné valcovacie zariadenie na výrobu olovených plechov, zariadenia na výrobu rúr a pod.

V roku 1948 sa začalo s výstavbou továrne na výrobu žiaruvzdorných tehiel a táto v roku 1953 vyrobila prvé dinasové výrobky zo suroviny, získavanej v neďalekom lome Šobov.

Ďalšou cestou prechádzame cez Jergištôlňu banícku osadu na pravej strane cesty, ktorá vznikla pri štôlni Juraj a písomne je doložená v roku 1607.

Pri rázcestí ciest z Banskej Štiavnice a Sklených Teplíc stoja ešte prevádzkové budovy štôlne korunného princa Ferdinanda. Tu sa nachádza aj šachta Ferdinand, ktorá bola opustená v roku 1961 z ekonomických dôvodov.

Na ľavej strane cesty do Banskej Štiavnice sa už odkrýva veľmi pekný pohľad na štiavnickú Kalváriu, pod ňou Belianske jazero, ktoré bolo postavené v druhej polovici 18. storočia a patrilo už spomínanej Gerambovskej únii. Vodou z neho sa poháňali stupy a používala sa aj na premývanie rúd. Okolo roku 1957 bolo vypustené. Len nedávno sa ho podarilo opraviť. Na Hájiku - tak sa volá križovatka ciest na Vyhne a Hodrušu-Hámre, sme vlastne vstúpili do Banskej Štiavnice.