sobota, 18. apríla 2015

Zaujímavosti z chemickej školy, počas môjho štúdia v rokoch 1952 -1956


Hlavná budova Baníckej akadémie v Ban. Štiavnici, do ktorej bola v roku 1922 umiestnená priemyselná škola chemická,  vybudovaná ešte za Uhorska.

   Dlho som nevedel, ako usporiadať moje zážitky z Banskej Štiavnice, v ktorej som absolvoval Štátnu priemyselnú školu chemickú a potravinársko-chemickú, v rokoch 1952-1956. Nakoniec so sa rozhodol, že možno by to bolo najlepšie zážitky a zaujímavosti podľa abecedy. Tak teda čítajte :

     Amoniak podľa Haber - Boscha  - metóda výroby amoniaku ako základnej suroviny na výrobu dusíkatých hnojív zo vzdušného dusíka. Po druhej svetovej vojne to bola asi prevratná technológia na zabezpečenie výroby umelých hnojív, ale dusíkaté látky boli potrebné aj pre výbušniny,farbivá, liečivá  a pod.. Pamätám si, že na chodbe prvého poschodia našej chemickej školy visel takýto plagát, alebo učebná pomôcka, denne sme okolo nej chodili a čítali „Výroba amoniaku podľa Haber – Boscha“, vlastne som to nikdy ani dobre nechápal, stalo sa z toho len nejaké slangové heslo, neskôr som pri štúdiu prác profesora Gregora z Technickej Univerzity v Bratislave a jeho cestopisu v Nórsku vyčítal, že to bola po vojne prevratná  a v prvej etape utajovaná metóda výroby amoniaku zo vzdušného dusíka. Metóda tvorila základ výroby umelých hnojív, ktorú rozvinula a do dnešných čias sa s ňou zaoberá nórska firma Hydroaluminium.
    My sme si z celého plagátu vytvorili slangovú slovnú pomôcku „...podľa Haber Boscha“, napríklad vec s ktorou sme si nevedeli rady sme označili týmto sloganom "...budeme to robiť, alebo postupovať podľa Haber Boscha" 

     Amerika – metóda rýchlej identifikácie pri analytickom – kvalitatívnom stanovení chemických prvkov - katiónov ale aj aniónov v roztoku, využívaná výlučne študentmi tak aby sa nemuseli používať predpísané overené metódy a pracovné postupy, ktoré sa zdali nám študentom zdĺhavé. Táto metóda nedávala spoľahlivé výsledky a jednalo sa skôr o tipy, no aj tak každý mal svoju „ameriku“, ktorá bola „úplne spoľahlivou tutovkou“. Bežnou sa stala otázka „nemáš nejakú ameriku napríklad na stanovenie zinku, alebo hociktorého iného prvku“, metódu nemali radi profesori a ich asistenti v laboratóriách, lebo sa pri nich nedodržiaval pracovný postup.
    Najúspešnejšia bola Amerika na stanovenie niklu pomocou DH2 vzniklo červené zafarbenie a reakcia nebola rušená inými reagentmi.

    Banícki učni –  fenomén päťdesiatych rokov, keď bolo baníctvo považované za najčestnejšie povolanie. Platilo heslo „Ja som baník kto je viac“.  Myslím si, že by si toto postavenie zaslúžili aj v dnešnej dobe. V školách sa v tých časoch robil masívny nábor do baníckych učilíšť, ktoré vychovávali baníckych učňov. Jedno také učilište pre rudné baníctvo bolo aj Banskej Štiavnici. Banícki učni boli sociálne všemožne podporovaní. V meste sa pohybovali v uniformách v šedej farbe boli to uniformy vychádzkové, v čiernej farbe boli slávnostné. Dopĺňali diapazón študentskej mládeže. Najviac sa však zdržovali vo svojich baníckych domovoch. Veľa z nich po absolvovaní učňovskej školy pokračovali na stredných a vysokých školách.

    Botanika – botanická záhrada, v ktorej boli vybudované budovy Banskej akadémie. V päťdesiatych rokoch tu boli umiestnené Stredné školy lesnícka škola a Stredná škola chemická.  Botanika sa stala miestom stretávania sa študentov vo voľnom čase, ale povinné boli aj prechádzky cez veľkú prestávku. Fascinujúca bola zbierka stromov z celého sveta a tabuľky, ktoré označovali stromy spolu s miestom pôvodu. Tróniacimi stromami boli a sú do dnešných čias sekvoje mamutie.

      Brigáda – bol to mimoriadne zaužívaný spôsob riešenia najrôznejších situácií, pri ktorých sa využívala neplatená manuálna práca, jednoducho študenti sa v čase brigád neučili, ale pracovali. Pokiaľ sa týka študentov brigády boli dosť obľúbené. A tak sme brigádovali napríklad :
-         pri vyhadzovaní uhlia zo skladu laboratórií, keď začalo samovznietením horieť,
-         pri sadení stromčekových sadeníc a teda  zalesňovaní v najrôznejších častiach okolia B. Štiavnice /bolo to užitočné na spoznávanie okolia/ navštívili sme napríklad Kysihíbel. Vznikla pieseň "...zdrav buď Hermane  /profesor chémie/ ty náš tyrane, ty nás učil stromky sádzat v Kysihýbli dievky zvádzat...."
-          pri výstavbe škôlky na mieste veľmi starého kláštora pod Baníckou priemyslovkou,
-          výstavbe futbalového ihriska, atď. atď....

     Doktor Kupčok – legenda medzi všetkými stredoškolákmi. Bol to oficiálny  školský lekár, veľmi ochotne dával potvrdenia o ospravedlnení neprítomnosti na vyučovaní s otázkou :...koľko dní potrebuješ ? a akú „medecínu“ chceš ? zelenú alebo červenú...

      Elektráreň – 
Budova elektrárne Priemyselnej školy súčasný stav 2010, bez strojného vybavenia

 v jednom rohu botanickej záhrady bola vybudovaná elektráreň pre Banskú akadémiu, v časoch môjho štúdia na chemickej škole už nebola funkčná, ale oknami bolo vidieť mohutné dynamá, ktoré tu boli inštalované, neskôr keď sme boli v treťom ročníku stroje demontovali a v budove urobili študentskú jedáleň. Super špecialistom v elektrárni bol pán Májovský pravidelným zamestnaním akýsi mechanik. Je to skutočne veľká škoda, že sa tu inštalované stroje, ako technická pamiatka  nezachovali.

      Flegmatik – alebo aj otázka kto je najväčší flegmatik v Banskej Štiavnici ? Po požiari miestneho kina a jeho spoločenskej sály na prelome rokov 1953-1954 sa začal hovoriť vtip o Andrejovi Kmeťovi, ako o najväčšom flegmatikovi v Banskej Štiavnici, lebo mu za chrbtom horelo a ani sa neobzrel dozadu. Samozrejme, že sa jednalo o sochu A. Kmeťa a silvestrovský požiar kina, ktoré bolo v tom čase v kultúrnom dome za jeho chrbtom. Budove sa hovorilo aj katolícky spolok a bola v nej umiestnená aj knižnica - študenti ju dosť často využívali.

     gtt – označenie pre „kvapku“, v druhom ročníku sme na kvalitatívnej analytike pracovali s kvapkovou metódou semimikroanalýzou, riaditeľ školy Samuel Stankovianský napísal o tejto metóde knihu, všetky recepty boli popísané v kvapkách, asi to šetrilo chemikálie. Platilo, že 20 gtt, teda kvapiek je jeden mililiter.

      Hašto továreň na obuv – v dolnej časti Štiavnice skoro oproti tabakovej továrne, bola bývalá továreň na obuv s výrazným nápisom na priečelí budovy Hašto – továreň na obuv, bol to už socializmus a súkromný podnikateľ pán Hašto už určite obuv nevyrábal. Pán Hašto mal však dve dcéry krásavice, navyše blondíny vzbudzujúce veľkú pozornosť medzi študentmi, pravdepodobne mali tiež podnikateľské vlohy, lebo chalani, ktorí si mysleli, že sa s nimi kamarátia nedodaj aj niečo viac, teda že je to začínajúca láska chodili prášiť koberce, rúbať drevo a vôbec vykonávať rôzne „užitočné“ činnosti. Začínajúca láska sa z pravidla skoro skončila. Teraz som sa prichytil či to náhodou nehovorí zo mňa čistá závisť, na „haštovky“ som si netrúfal.

      Hviezda –  
Hviezda v strede auly Priemyselnej školy a pohľad do auly v súčasnosti

 budova chemickej školy bola skutočným architektonickým skvostom Banskej Štiavnice, budova palácového typu bola pôvodne vybudovaná  pre Banícku a lesnícku akadémiu. Na podlahe vstupnej haly bola a pv strede vytvorená kamenná mozaiková hviezda. Ako posolstvo sa z generácie na generáciu podávala správa, že kto ráno cez hviezdu prejde bude pánmi profesormi vyvolaný a preskúšaný. Samozrejme, že študenti ju poctivo obchádzali. V časoch veľkej slávy Baníckej a lesníckej akadémie boli v tejto hale umiestnené busty profesorov Akadémie, ktoré boli ešte za prvej československej republiky od Štiavničanov z inscenovaným „omylom“ odvezené do Maďarska. V súčasnosti sa nachádzajú na Univerzite v Miškovci. Počas nášho štúdia zdobila vstupnú halu busta V. I. Lenina. Keď sme prechádzali aulou a mali sme pocit, že nás nikto nevidí tak bolo zvykom pohladil Leninovi špicatú bradu, alebo ho poťapkali po holej hlave. Neskôr boli Leninove busty nahradené J. A. Komenským.

    Chemické sklo – 
Rôzne druhy chemického skla

 tak to bola samostatná kapitola, chemické sklo sme dostávali na začiatku našej laboratórnej „praxe“ , bol to dosť široký sortiment, spomeniem aspoň niektoré navažovacia lodička, alebo len „lodička“, erlenmajerova baňka „erlenka“, pipety rôzneho druhu pre rôzne účely, titrovacie byrety, odmerné baňky tak isto rôzneho objemu, podobné to bolo s kádinkami, Ozaj kádinka asi preto, že slúžila na „odkadenie“, teda odparenie rôznych chemických látok. Malé kádinky  /napr. 50 ml./ sa s obľubou používali na popíjanie v mimoškolskom čase. Povestný bol aj porcelánový dokonca platinový kelímok, ale s tým sa muselo opatrne, bol prísne evidovaný a zapožičiaval sa pri určitých analýzach. Samostatnú časť tvorili lieviky, tak bol tu obyčajný lievik – slúžil najmä pri filtrovaní cez papierový filter, ten sa musel do neho špeciálne poskladať, odmerný lievik, s rizkami o vypúšťanom objeme, rozdeľovací lievik, ktorý slúžil na rozdelenie tekutín s rôznymi špecifickými hmotnosťami. Zvláštne postavenie mala stryčka, ktorú si musel každý vyrobiť sám. Guľatá baňka s objemom okolo 1000 ml /tisícka/ do ktorej vstupovala trubička. Do trubičky sa fúkalo ústami a vzduch vytláčal vodu druhou trubičkou, slúžila na oplachovanie rôznych pri analýzach použitých náradí. Uzatvorená bola gumennou zátkou pre tento prípad dvakrát vŕtanou. Potrebovali ste korkovrt. Spomínam si ako nám profesor Kubíni prednášal poému „O zátce deväťkrát vŕtané“ údajne z tvorby jedného študenta chemickej priemyslovky. Stryčka sa plnila destilovanou vodou.
Premývačka - stryčka

      Ďalšou špecialitou boli hodinové sklíčka okrúhly a vypuklý kus skla slúžiaci na rôzne účely, najjednoduchšie použitie bolo zakrytie kádinky.
      Musím niečo napísať aj o skúmavkach, 15 cm dlhá trubica s dnom, najbežnejšie ale aj najpoužívanejšie chemické sklo.
       Chemické sklo dostával študent na kartu a na konci školského roku musel chýbajúce zaplatiť. 

      Jené populárna osobnosť B. Štiavnice, niečo ako mestský blázon, v minulosti vraj veľmi múdry človek, typické bolo jeho zbieranie papierikov, ktoré sa snažil „speňažiť“ za pivo napr. v miestnych krčmách „u Kozáka“, v „Metropole“ a pod. Medzi študentmi bol veľmi populárny, najmä preto, že na otázky odpovedal tak, ako chceli študenti, samozrejme že za odpovede dostal pivo ktoré bolo neskutočne lacné. Otázka kto je najväčší kakabun?, odpovedal Klement Gottwald, alebo Zakokotský /Zápotocký/. Dobrá bola študentská otázka kto je najväčší kanec, odpoveď prosím pekne St..........ý /to bolo meno riaditeľa Chemickej školy.
     Kipák – Kippov aparát 
Kippov prístroj-aparát bezpodmienečná výbava laboratória v tých časoch
laboratórne zariadenie na prípravu sirovodíka pre najrôznejšie laboratórne analytické stanovenia. Prístroj sa skladal z troch guľovitých nádob postavených nad sebou vzájomne prepojených. V strednej boli umiestnené kúsky sírnika železnatého na ktorý pôsobila kyselina soľná /chlorovodíková/, pri chemickej reakcii sa vyvíjal sirovodík, ktorý sa sústreďoval vo vrchnej nádobe, otvorením ventilu tento unikal a býval usmernený na miesto pokusu. V prípade, že sa prístroj uzatvoril /plyn nebol potrebný/, pretlak plynu vytlačil kyselinu zo strednej nádoby a proces sa zastavil. Keďže sa jednalo o jedovatý zapáchajúci plyn prístroj bol umiestnený v „sirovodíkovej komore“. Kippov prístroj sa stal symbolom chemikov a tak sa napríklad hrával futbalový turnaj  „O Kippov prístroj „. Nikdy som sa viac vo svojej praxi aj chemickej praxi s týmto čudom nestretol. Ale predsa pri pokusoch na diplomovú prácu so potreboval atmosféru oxidu uhličitého a keďže som robil pokusy vo veľmi improvizovaných podmienkach oxid uhličitý som si vyrábal Kippovým prístrojom z vápenca a kyseliny soľnej.
       Kolchoz – súkromná ubytovňa  /privát/ na konci Trojičného námestia v tom čase námestia Slobody, pod Červenou studňou, alebo pri ceste na jazero Červená studňa. V minulosti to bola krčma, ktorá sa volala „U krstnej mamy“. Začiatkom päťdesiatych rokov už bola Lackova krčma zrušená a pani domáca Lacková z nej urobila ubytovňu. Až oveľa neskôr som sa dozvedel, že tento dom je rodným domom významného štiavnického rodáka Deža Hoffmana, dvorného fotografa  slávnej hudobnej skupiny Beatles. Ubytovňa bola veľmi jednoduchá, bolo v nej rozmiestené 5-6 postelí a ubytovala tu najmä chemikov, v skutočnosti jej študenti tejto školy boli najsympatickejší.  Veľké dvojkrídlové dvere vyúsťovali priamo na Námestie Slobody. Pani domáca si krčmárske zvyky zachovala a keď si študenti najmä v zime  objednali napríklad liter vareného vína za niekoľko minút bolo na stole. Mimochodom bol to na široko ďaleko najlepšie vykurovaný študentský privát a tak sa tu v odpoludniach sústreďovalo 10-15 chemikov pred večerou ale aj po večeri, hrali sa tu karty, ale najviac šachy, prebiehali tu celé triedne turnaje medzi spolužiakmi, až na šachového fenoména A.K. z Rimavskej Soboty, ktorý hral s ostatnými šachy z pamäti, alebo tak, že súpera prinútil aby mu dal mat. Skutočnosťou bolo, že napríklad aj keď hral bez dámy vždy nad nami zvíťazil. Možno, že pre tento bohatý spoločenský život niekto pomenoval ubytovňu kolchoz, bolo to na päťdesiate roky celkom dobré pomenovanie.

Kolchoz pod Červenom studňou, stav z mája 2006

        Kozák, Metropol, Grand – populárne reštauračné zariadenia z našich študentských čias, postupne sa ich úroveň znižovala najskôr na hostince, neskôr na obyčajné krčmy, v ktorých sa podávala strava. Pre študentov bol veľmi obľúbený Kozák, asi preto, že sa tam dalo najesť veľmi lacno a podávali napríklad „študentskú špecialitu“ zemiaky so šťavou z normálneho jedla. Takéto "menu" sa dalo kúpiť za jednu Kčs. Kozák a Metropol už dávno, ako reštauračné zariadenia zanikli, zostal len Grand, ale už to nie je Grand, v ktorom hrávala živá cigánska hudba. Pamätám si ako jeden priateľ o niekoľko rokov neskôr pri zábave s cigánskou hudbou hodil na parket peniaze a pohotoví cigáni ich z parketu zbierali.
Z Kozáka sa stal v súčasnosti Marínin dom, druhý vchod od vrchu ja pôvodný vchod do študentskej krčmy "Kozák", pôvodne tu bývala Mária Pischlová

        Lesáci – to boli študenti susednej lesníckej  priemyselnej školy, veľkí „fešáci“ v lesáckych zelených uniformách, predstavovali dosť veľkú konkurenciu ostatných študentov vo vzťahoch so štiavnickými dievčatami. Na ich škole neboli dievčatá. Bola to veľká konkurencia pre ostatných chlapcov, ale pamätám si, že na študentské zábavy, alebo na čaje o piatej sme do lesníckej školy dosť často chodili.

         Lyžica – stravovanie v tých časoch by si vyžadovalo zvláštnu kapitolu, okrem iných špecialít bola aj taká, že internát neposkytoval príbory na jedenie, ale tieto si študenti museli priniesť, samozrejme, že sa to končilo tak, že nosili so sebou len na jednej strane nabrúsené lyžice, ako univerzálny nástroj na jedenie. V prípade zabudnutia sa dokonca dali vzájomne požičiavať. Často sa stávalo napríklad v kine, alebo divadle, často chodili do B. Štiavnice rôzne estrády a keď sa  v naj napätejšej situácii  odrazu ozval cvengot hliníkovej lyžice, ktorá vypadla z kabáta, bol to neklamný dôkaz, že tam sedia študenti.
        Zvláštne hodnotenie by si vyžadovala strava na II.žiackom domove sídliacom  v hornej časti vtedajšieho námestia Slobody /predtým aj teraz Trojičné námestie/, väčšinou na obed a večeru boli rôzne prívarky /hrach, fazuľa, kapusta, šošovica a k tomu osvedčená opečená safalátka, bolo mimoriadne zložité jesť ju len lyžicou, po zapretí sa obyčajne do jednej strany táto letela na susedný stôl.
       
       Majstrák záverečná práca z analytickej chémie, pri ktorej asistent, ktorý viedol  laboratórne cvičenia namiešal rôzne chemické prvky v roztokoch a bolo potrebné analytickými metódami určiť chemické zloženie kvalitatívne alebo kvantitatívne. Záverečná práca sa realizovala k polročnému, alebo koncoročnému hodnoteniu študentov. Práca si vyžadovala aj 5-6 hodín sústredenej práce. Je pravda, že v mnohých prípadoch si ju študenti „amerikami“ / zrýchlenými metódami /  skrátili, no a potom výsledky len tipovali.

        Marína – toto heslo evokuje vo mne najmä hrob Márie Pischlovej / životnej lásky básnika Andreja Sládkoviča /  na cintoríne za klopačkou, nechodilo sa k nemu často, ale stalo sa, že počas sviatku zosnulých sme tento hrob navštívili

      Metyl orange a fenolftalein – reagenčné činidlá pri kvantitatívnej analýze mokrou cestou. Zabezpečovali zmenu farby pri zmene kyslosti roztoku sa menila ich farbe, teda používali sa pri titrácii. V študentskom žargóne boli veľmi populárne, najmä ak to niekto v živote „pretitroval“, teda sa mu podarilo napríklad mať nemanželské dieťa, aj keď táto obava bola obyčajne len potencionálna, vždy mu bolo poradené že  to mal robiť na metyloranž, alebo fenolftalein podľa toho ako bolo to ktoré reagenčné citlivejšie. Alebo nasledovala otázka, ktoré reagenčné činidlo je spoľahlivejšie.Keď sa stalo, že to ktoré dievča muselo odísť zo školy tak bolo povedané : "... pretitrovali to išli na fenolftalein..."

      Piarg – alebo aj Štiavnické Bane známa banícka dedina pre nás bola atraktívna hlavne tým, že tu bolo ihrisko na ktorom sa dal hrať futbal, v Banskej Štiavnici  v tom čase stavali nové ihrisko /odpracovali sme na ňom mnoho brigád/. Na Piarg sa chodilo peši, piargskou cestou cez piargskú bránu. Pozeral som novú mapu a už je to skoro všetko premenované.

       pH -  je to „ záporný logaritmus koncentrácie vodíkových iontov“ a to mi zostalo v hlave do dnešných dní, samozrejme, že pH má veľký praktický význam, pre nás študentov v tom čase najmä žargónový.Na nepochopiteľnú otázku sme obyčajne čakali, nepochopiteľnú odpoveď. Trebárs pri bozkávaní :"...a aké bolo pH ? "

       Polievkári – skupina študentov, ktorí si nekupovali stravu a chodili do internátu II. žiackeho domova len na polievku, ktorá sa volne podávala v miskách. Tu sa za polievku nemuselo platiť. Pokiaľ sa jednalo o „misky“ boli to vlastne jediné „misky“, ktoré sme v tých časoch poznali.

        Potápky módne skrátené ale najmä zúžené nohavice so širokou manžetou, nosili sa k nim prúžkované ponožky vo veľmi pestrých farbách /žltá, modrá, biela, červená a pod./. Študentov, ktorí boli takto oblečení volali „potapkári“ profesori zosmiešňovali, dosť často neobjektívne posudzovali. Príznačne bola zmenená pieseň :“A ja Ťa nechcem a ja Ťa nemilujem a ja Ťa nemám rád, že nosíš potápky montgomerák krátky preto Ťa neľúbim .. Montgomerák bola ďalšia časť odevu, bol to nepremokavý plášť, zhodou nejakých okolností pomenovaný po hrdinovi západných armád Montgomerim. Všetci sme nosili montgomeráky zelenej "khaki " farby, neskôr aj hnedej a bielej.

           Privát - v päťdesiatych rokoch  bolo v Banskej Štiavnici toľko študentov, že ich jednoducho nebolo možné ubytovať v internátoch a tak nám doporučili bývať  privátne v súkromných bytoch, najskôr takto bývali dievčatá, ale tam vznikli nejaké problémy s ich rýchlejším dospievaním a tak si priváty museli hľadať chlapci. Ja som býval s jedným spolužiakom u pani Ernestíny Friedlovej na Hornej Ružovej, okrem nás na ďalšej izbe bývali traja chemici, platili sme po 50 Kčs, staršia pani mala perfeknú knižnicu, k niektorým knihám som sa dostal po prvý raz v živote, ešte lepšie bol na tom môj spolužiak, ktorý čítal maďarské knihy a tam ich bolo teda neúrekom. Palivo a kúrenie sme si museli zabezpečovať samy aj periny boli naše, ale celkove to bolo veľmi slušné. Zložitejšie bolo kúpanie sa v teplej vode, ale my sme s obľubou využívali Belianske jazero.
Časť profesorského zboru od ľava stojaci prof. Zoltán Majdák, prof. Herman, prf. Jozef Vášáry, Nezn., prof Peschl, ďalší nezn. v spodnom rade v baretke prof Višňovský, ostatní neznámi
        Profesori chemickej školy, v Banskej Štiavnici - z pravidla to boli dobrí odborníci a príkladné osobnosti. V mnohých prípadoch to boli ľudia z praxe, veľmi dôležité bolo, že študentov nikdy nepodceňovali. Nerád by som tu robil hodnotenie ich práce, dovolím si však uviesť niektoré príhody, ktoré ich môžu charakterizovať, alebo uviesť príhody pre ktoré sa vyznamenali u študentov, alebo zakotvili v mojej hlave.
          Začnime teda riaditeľmi – Ing.Samuel Stankovianský  jednoducho „Samo“ riaditeľ /1930-1953/,riaditeľ legenda. Popri všeobecne známej vysokej odbornosti bolo známe, že kto sa dostal do riaditeľne, už vo dverách ho držal za ucho s otázkou "Ty papaj si čo vyviedol“, alebo výrok“ vieš Mišo ja Ti tú štvorku z analytiky dám, ale v živote nesmieš nikomu „povedať, že si študoval na chemickej škole“. V roku 1953 odišiel pracovať na Univerzitu Komenského, kde bol menovaný za vysokoškolského profesora.
            Ing. Rudolf Paleček /1953-1959/,človek s charizmou nedotknuteľnosti. Učil potravinársku chémiu. Keď mu ponúkali učiť nižšie ročníky vyhlásil „...ja se na takové zboží vyfláknu , alebo „ vyseru“ /neviem to už presne/, ja jedu do penze“. Do penzie nešiel, ale  nedostal učiť prvákov.
              Profesori –Michal Gánoczy, učil matematiku a fyziku v rokoch 1951-1953.Veľmi milý starší pán hovoriaci s maďarským prízvukom: „..deti tiho“, keď boli študenti nesústredení „..deti vy nevideli letet muhu /muchu/“,pri predvádzaní elektrických výbojov na hodine fyziky „..deti počujete ten ozón?“
                Eugen Kollár s prezývkou „Kvoco“učil  matematiku. Podarilo sa mu niekoľko zaujímavých výrokov napr. na geometrii „..Vidíte tento neviditeľný bod?“. O bodoch, ktoré označil Sí a Ká, to boli ešte lepšie výroky „Sí – Ká v tieni“, Ká – Ká v tieni“, samozrejme, že to bolo pri premietaní sa bodov v geometrii. Bol nekonečným naivným dobrákom a nevedel si predstaviť, že študenti môžu písomné práce aj odpisovať. Zaujímavá situácia vznikla, keď celá trieda opísala od jedného žiaka štvrťročnú prácu z matematiky a on doniesol do triedy opravené úlohy s veľkou radosťou oznamoval triede, že takú „vynikajúcu triedu ešte neučil“.
               Mária Tokárová učila slovenčinu a učila ju dobre, jej obľúbencami sa stali najmä študenti, ktorí v letných mesiacoch nosili krátke nohavice.
                Lucia Šteffeková učila matematiku a fyziku, začínala pedagogickú činnosť v období, keď sme začínali na škole my, matematika bola dosť ťažká. Stále som sa nevedel prebiť na lepšiu známku a vždy keď som sa prihlásil na opravu známky tak mi dala taký príklad, že ho nevedel nikto vypočítať. Pri stretnutí po 15 rokoch od maturity som sa jej na to pýtal a ona mi odpovedala :“...veď ja som sa Vás tak hanbila“
                 Prof. Višňovský učil najviac prírodopis a brannú výchovu, známe boli najmä jeho povely krásnymi nosovkami „škola pozor“.. Mal som s ním zaujímavú príhodu učil ma brannú výchovu, ale nikto ju neskúšal, mne však vždy dával dvojku, ktorá mi kazila priemer a nebol som vyznamenaný /bolo za to prospechové štipendium, teda  150 korún československých/. Veľmi sa čudoval „ Kafka a vyznamenaný ?, nakoniec mi tú jednotku, z brannej výchovy  dal a ja som už bol do konca štúdia včítane Večernej Univerzity Marxizmu – Leninizmu vyznamenaný.
                 Ondrej Babiak prišiel na školu z praxe a tak jednal a zhováral sa aj so študentmi, mal povesť fantastického dobrosrdečného profesora, ktorého sme volali podľa jeho rôznych zvratov „Ondrej Babiak má plášť, nemá plášť „ ako nám raz predvádzal vypĺňanie dotazníka, alebo „Ondrej Babiak pajpštýl“ z vysvetľovania krakovania surovej ropy. Skončil dosť zle bol hlboko veriaci a musel zo školy odísť. Robil v ťažkých podmienkach pri výrobe olova v Kovohutách, ako robotník a to zničilo zdravie, pochádzal z neďalekého Sv. Antona.
                  Dezider Rakšány učil, alebo prežívali sme s ním spoločenské predmety, okrem nich napríklad aj účtovníctvo a organizáciu práce. V súčasnosti by určite vyučoval etiku. Bola to radosť byť zúčastnený na jeho hodinách. Na každú hodinu mal akoby pripravenú príhodu z jeho diplomatickej služby v Belgicku, alebo v Belgickom Kongu. Už v tých časoch mal osvojené rôzne príslovia súvisiace s ekonomikou bežného života, akože „lacné veci kupujú len bohatí ľudia“, alebo „aj Ty Brutus“, keď prichytil pri odpisovaní dobrého žiaka. Nevedel dať zlú známku, býval aj s rodinou v školskom byte.
                 Jozef Vášáry, slovenčinár, ktorý vedel  „vtiahnuť“ študentov do problémov slovenčiny hlavne zaujímavým rozprávaním, občas použil celkom úmyselne dialóg „štiavnického Nácka“. Bol neoblomný moralista a keď sa stalo, že stretol na ulici študentov chlapca a dievča, ako sa nebodaj držali za ruku, na druhý deň sa už slovenčina nevyučovala, v každej triede boli moralizačné prednášky. Mal na mňa neskutočný vplyv, že som si obľúbil slovenčinu. V roku 1953 ma získal na čítanie a odoberanie časopisu Kultúrny život a čítal som ho potom celé desaťročia
                  Zoltán Majdák, ruštinár, svojská postava jeho špecialitou bolo učenie sa ruských ľudových piesní a ich zborové spievanie cez vyučovanie, pozornosť so zaslúži aj jeho známkovanie domácich úloh, úloh dával neúrekom, prezrel si každú a známkoval stupnicou 1 až 50, bežná známka bola napríklad 25 s poznámkou ...no keď sa trocha posnažíš tak môžeš dostať aj známku 15. Bol veľkým fanúšikom štiavnického futbalu a svoje bojové chovanie prenášal aj na žiakov, ktorí hrali v štiavnickom futbalovom mužstve.
                  Ján Rusnák – Petten, chemický inžinier z praxe, ktorý prišiel učiť viac ako 60 ročný, nemal ani potuchy či ho v škole čaká, nemal prehľad v známkovaní, „keď mu kolegovia oznámili, že sa môžu dávať aj mínusy, napr. 2-, iné známky už nedával“, študenti boli k nemu dosť protivní. Pamätám si ako mu jeden cez vyučovanie svietil zrkadielkom do tváre a on sa zmohol len na upozornenie „...prestaň už s tým zasratým zrkadielkom“. Bol veľkým praktikom, rozprával o chémii v praktickom chemickom závode pútavo a zaujímavo.
                  Eugen Majerský učil na škole aj s manželkou, ktorá bola asistentkou v laboratóriách zlatá duša. Jej manžel mi pripadal, ako posledný alchymista na tejto planéte, jeho špecialitou bolo, že radil študentom spomínané "Ameriky" a úplnou špecialitou bola prednáška, ako sa z plynov z kysnutého chlebového cesta vyrábať alkohol, jemu to vraj fungovalo.
                   Ing. Vladko Masný - najväčší dobrák vo vzťahu k študentom, učil fyziku, technické kreslenie, fyzikálnu chémiu. Bolo zaujímané, že nám predstavil fotografiu ruky manželky Slávneho fyzika Rontgena s prsteňom, vlastne som prvý raz videl Rontgenický snímok, pýtal som sa potom neskôr na tento historický snímok nikto o ňom nevedel. Prof. Masný odišiel učiť do Košíc.

        Prvý máj 
Prvomájový sprievod v roku 1953, neďaleko budovy pošty, v sprievode nesieme na obraze maďarského vodcu Rákosyho

  prvomájové oslavy a účasť na nich bola  pre študentov povinná a nikoho ani len nenapadlo, aby napríklad odcestoval domov. Pochodovali sme od Námestia Slobody /Trojica/ do dolnej časti, kde sa sprievod ešte za poštou rozchádzal. Od vedenia školy dostal predseda triedy zoznam hesiel, boli tam napríklad heslá „Len ten štát je pevný istý, ktorí vedú komunisti“, alebo „Stalin, Gotwald, Široký nech nám žijú naveky“. Našťastie sa to nesplnilo.Pri jednom takomto sprievode bol už riaditeľom školy Ing. Rudolf Paleček a on si osobne kontroloval, ako sa skandujú heslá, nám sa ich z pravidla nechcelo skandovať, ale keď prišiel medzi nás tento obor a opýtal sa "kto je to predseda ?" ledva som vykoktal jediné slovo, že "ja" a ďalej sme už skandovali.

        Remeň – dostal remeňa ,alebo zábava na školskom dvore a v botanickej záhrade
Zábava cez veľkú prestávku, chemici Ľudmila Pikulová, Ivan Foltán a a Ján Beracko vyrábajú slzotvorný plyn bróm acetón

 bol to vlastne fyzický trest starších spolužiakov, voči takým, ktorí nejakým spôsobom porušili „študentskú etiku“. Previnilec bol cez veľkú prestávku pozvaný do priľahlej botanickej záhrady, tam zasadal „riadny“  súd aj s obhajcom, súd spravidla vyniesol rozsudok, napríklad 10 rán remeňom, ktorý bol hneď aj na mieste vykonaný. Rany sa udeľovali zásadne na zadnú časť tela. Nechýbali samozrejme aj vyhrážky poškodeného „...počkajte ja Vám ukážem, môj strýko je minister“.

      Polarografia nastupujúca nová analytická metóda, ktorej propagátorom bol prof. Samuel Stankovianský -
        viac o polarografickej metóde v B. Štiavnici pozri tu
                                  
        Ružová vila
Ružová vila

tajomné miesto na Hornej Rovni /miestna časť B.Štiavnice/, nachádzala sa tu skutočne ružová vila,  ktorá bola výletným a oddychovým miestom Štiavničanov. Vo vile bola reštaurácia, divadelná sála na tanečné zábavy. Známe sú nájazdy profesorov aby tu nachytali svojich študentov v neviazanej zábave a tak  si vytvorili lepšie podmienky pre svoju zábavu. V divadelnej sále Ružovej vily sa končili aj branné cvičenia Chemickej školy. Dnes už táto atrakcia neexistuje, postupne sa asi nemal kto o ňu starať a tak sa rozpadla.
Viac o Ružovej vile pozri tu

          Sklenovo - slangový výraz  pre kúpele Sklené Teplice, už 9. mája tu bol napúšťaný plavecký bazén s termálnou vodou a mnohí spolužiaci členovia silného Śtiavnického plaveckého oddielu tam začínali sezónu  pod vedením MUDr Daningera

       Slovenský kostol – v Štiavnici bolo nejaké pravidlo, že študenti skoro z pravidla navštevovali kostol Svätej Kataríny, ktorý štiavničania volali aj slovenský, ako študentom nám nemal kto povedať, že v minulosti v časoch prosperity sa v tomto kostole slúžili sväté omše po slovensky a ako protiváha tu bol aj veľký nemecký kostol.

       Slzotvorný plyn - v treťom ročníku sme sa spoluso spolužiakom Antonom Kertym zúčastnili Stredoškolskej súťaže vo výrobe chemických produktov. Súťaž na našej škole zastrešoval prof. Kubínyi, mali sme vyrobiť chemické bojové látky vo forme slzotvorného plynu na báze brómu a tak sme v chemickej aparatúre naväzovali na rôzne organické zlúčeniny, ani sa mi nechce o tom spomínať, ale mám tu zachované fotografie z tohoto pokusu, tak teda pravdepodobne príprava slzotvorného plynu bróm acetonu, ani neviem či je to správne a dosť sa za to aj hanbím, ale úlohu sme splnili a vzorky odovzdali.Fakt je to, že sme v tej súťaži čestne asi na druhom mieste obstáli.

          Spartakiáda -  v roku 1955 sa konala v Prahe I.celoštátna spartakiáda, spoločné cvičenie, ktoré malo pravdepodobne predchodcov vo Všesokolských sletoch. V prípade našej triedy na chemickej škole na túto nacvičovali len chlapci, bola to dosť úmorná činnosť, ktorá zobrala všetky hodiny telocviku ale aj volného času. Výber sa realizoval prostredníctvom okresnej spartakiády v B. Štiavnici a krajskej  v B. Bystrici. Nasledovala cesta do Prahy, ako ináč v dobytčích vagónoch. Nástup do vlaku  bol v Hronskej Dúbrave, romantické boli najmä tunely v okolí Kremnice /plné dymu z parného rušňa/. Vo vagóne sme mali niekoľko snopov slamy, aby sa dalo odpočívať. Prvá zastávka vlaku bola vo Valašskom Meziríčí, čakali nás tam žľaby s tečúcou vodou a počas cesty vysnívané latríny. Bolo to veľmi romantické, možno preto, že už po niekoľkých hodinách  nasledovala Praha a ubytovanie v telocvični na Mírovom námestí.     Našim ohromným zážitkom bol volný pohyb po Prahe, napríklad z údivom sme sledovali prvé televízne vysielanie, ktoré sa predvádzalo v niektorých výkladoch Prahy potom prišlo po rôznych pred-cvičeniach priame cvičenie pri otvorení spartakiády, dňa 23. júna 1955. Jednoduchý cvičebný úbor, červené trenírky, biele tričko a samozrejme biele cvičky. My sme cvičili úvodnú skladbu za prítomnosti prezidenta československej republiky Antonína Zápotockého, na otvorenie prišiel v bielej generálskej uniforme. Cvičenie sa podarilo a malo veľký úspech u divákov. Podľa informácií z roku 2005 cvičilo Strahovskom štadióne 500.000 cvičencov. Neuveriteľné. Záverom spartakiády sa konal sprievod Prahou vo fantastickej atmosfére. Obyvatelia Prahy neskutočne srdečne pozdravovali účastníkov „Pozdravujeme povstaleckú Banskú Bystricu, pozdravujeme Stredoslovákov..........“
Tradičné foto pod sochou J. V. Stalina v Prahe 1955 Na Letenskej pláni, od ľava Štefan Bánovský, Miroslav Kiapeš, Richard Kafka, Milan Hergel, Bohuš Čižmárik, riešili sme vtedy problém, kto za Stalinom stojí Česi, alebo Slováci, tvrdili sme, že Slováci, lebo Česi mu už pred tým vbehli do zadku. O nejaké tri roky bola socha odstrelená, vraj to bolo neskutočne technicky kvalitne vyrobené dielo, pri prvom odstrele sa socha iba otriasla, museli podstatne zvýšiť nálož. Dnes je na tom mieste už dlhé roky umiestnený metronom, ktorý odpočitáva čas
         Spartakiádu s nami nacvičoval profesor telocviku Vladimír Pešl a za účasť na spartakiáde sa dávala pri klasifikácii jednotka. Poznámka na záver: tribúny na Strahovskom štadióne, ktoré boli schopné prijať viac ako 100.000 divákov sa stali chránenou technickou pamiatkou, boli ako najväčší štadión na svete zapísané do Guinnessovskej knihy rekordov.

      Stalin a Gottwald - v marci 1953 umrel J. V. Stalin väčšina obyvateľstva a študentov zostala šokovaná / nikto z obyčajných ľudí nikto ani len netušil o jeho zverstvách /, no a tak na znak smútku bol v dverách budovy terajšieho Banského archívu vytvorený oltárik, kde stáli v pozore pionieri- držali „čestnú stráž“ stalinovmu obrazu.  Skoro by sa dalo povedať „všetci sme plakali“ a bežne sa hovorilo „čo len s nami bude“. Na veľké šťastie to nepreži len vtedajší prezident Klement Gottwald a tak sa oltáriky o niekoľko dní vymenili a zopakovali.

        Školník Zachar - tak to bola legenda, jeho vyjadrenia  „ja a pán riaditeľ sme sa dohodli“ mali skutočnú váhu, cez prestávky skutočne riadil so svojimi pomocníkmi celú školu. Zaujímavým pomocníkom bol  „starý pán Bôžik“ stačilo aby zavelil  "choďte do riaditeľne a riaditeľ Stankovianský sa už vo dverách ujímal funkcie, chytil za ucho už sa aj pýtal a Ty papaj si čo vyviedol, samozrejme, že školník Zachar mal ešte väčšie právomoci.

Jazero Rozgrund za našich čias a do dnešných dní slúži, ako rezervár pitnej vody pre Ban. Štiavnicu






Tajchy – štiavnické jazerá - to bolo najväčšie lákadlo v horúcich letných dňoch. Najpopulárnejší bol Klinger v tých časoch upravený ako verejné kúpalisko s bazénom a lehátkami v okolí. Najteplejšia voda bola zasa v Belianskom tajchu a preto bol aj často využívanejší, cesta cez Hájik trvala síce dlhšie, ale stálo to za to. Nakoniec pani domáca nemala kúpeľňu s trvale teplou vodou a tak vykúpanie aspoň v lete prišlo veľmi vhod. Ďalším tajchom bolo „prepychové“ Počúvadlo to však bolo trocha ďalej, ale dostali sme sa aj tam. Kúpanie v jazerách jednoducho letelo.
Na rekreačné kúpanie bolo najlepšie upravené jazero Klinger


       Umiestenkav tomto období fungoval systém umiesteniek, každý študent dostal umiestenku, teda akési rozhodnutie kde pôjde pracovať, ako inak podľa „ požiadaviek“ národného hospodárstva. Nevýhodou bolo, že veľa umiesteniek dostala škola, ktorá ich následne rozdeľovala. Veľa umiesteniek bolo do českých závodov /ťažká chémia/ v Ostrave, Ústí nad Labem a pod. Toto násilné rozhodovanie malo výhodu v istote zamestnania, podnik sa súčasne zaväzoval k určitým platovým podmienkam /vyznamenaný žiaci mali o jednu triedu vyšší plat/,ďalej k zabezpečeniu ubytovania, stravovania, všetko v primeraných možnostiach. Veľkým problémom bolo, že na umiestenku sa muselo nastúpiť a vlastne vznikal problém u tých, ktorí chceli študovať na vysokej škole, priamo zo školy mohli ďalej študovať 2-3 žiaci. Nakoniec nastúpili na umiestenku a zo zamestnania sa prihlásili na vysokú školu. Ja osobne som išiel študovať z Výskumného ústavu chemických vlákien vo Svite na Hutnícku fakultu, lebo po prázdninách už bola Chemická fakulta obsadená a teda neprístupná.


         Z....vádievča, ktoré bývalo na Trojičnom námestí /v to čase námestie Slobody/ a vytvorilo aféru o ktorej sa hovorilo v širokom okolí. Myslím si, že to bola priekopníčka, ktorá ako jedna z prvých pochopila filozofiu Hippis o slobodnom sexe a myšlienku  realizovala masovo s baníckou mládežou /spomínanými učňami/, v tom čase veľmi populárnou /dobré sociálne zabezpečenie, pekné uniformy/. Pre našu generáciu sa stala legendou.

            Žiacky domov mladých chemikov /II. žiacky domov- bol to náš chlapčenský internát v prvom ročníku štúdia na chemickej priemyslovke,v ďalších rokoch tu bývali dievčatá.
   Predkladám  úvahu na zamyslenie sa o Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Ešte v roku 1953 som v tejto budove vtedy II. žiackom domove býval a do roku 1956 som sa tu stravoval. II. žiacky domov mal ešte v tom čase aj samostatnú knižnicu so zaujímavým razítkom „Domov mladých chemikov“, bolo to až neskutočne milé. V skutočnosti sme tu ozaj bývali len chemici. Ale poďme k veci najskôr trocha histórie.
Súčasná budova Evanjelického lýcea bola naprojektovaná v klasistickom slohu Františkom Hauserom a slávnostne ju otváral prejavom v roku 1830 Ján Kollár, už len táto skutočnosť je hodná najväčšej úcty slovenského národa. Potom nasleduje celá plejáda významných Slovákov, ktorí tu buď študovali, alebo vyučovali a tak tu môžeme zaznamenať mená Andrej Sládkovič, Ondrej Brezník, Daniel Lichard /vyučoval matematiku a fyziku/, Kalman Miksáth, Pavel Dobšinský, Ján Botto, Emil Boleslav Lukáč, určite je ich oveľa viac, ale v histórii sa nespomínajú. Spomenúť musíme aj Alexandra Petofiho, ktorý bol síce slovenského pôvodu, ale lýceum nenaplnilo jeho predstavy a údajne z neho demonštratívne odišiel. Neviem. Ale sa mu asi nepáčil slovenský duch lýcea. Veď si len predstavme, že tu literatúru a jazyk slovenský prednášal Pavel Dobšinský. Na budove sú dve pamätné tabule jedna z roku 1920 je venovaná Andrejovi Sládkovičovi, druhá Alexandrovi Petofimu.
    Ešte jedna z mnohých zaujímavostí Evanjelické lýceum malo svoju vlastnú knižnicu, ktorá mala v čase okolo 20.000 zväzkov kníh, aký bol ich osud ? Lýceum zaniklo v roku 1919. Vráťme sa však k problému pre ktorý tento tip na zamyslenie píšem. Súčasný stav budovy.
Stav budovy, ktorú nikto nevyužíva je priamo katastrofálny a myslím, že sa z roka na rok zhoršuje, možno nie je ďaleko chvíľa, keď budovu bude potrebné zrútiť. Myslím si, že aj tie pamätné tabule by bolo najvhodnejšie demontovať a odložiť.
     Niečo o tom hovorí priložená  fotografia.
Slávne Evanjelické lýceum, miesto štúdia významných slovenských maďarských umelcov, za našich čias Domov mladých chemikov, II. žiacky domov, v súčasnosti je v rukách súkromného vlastníka, stav na fotografii máj 2010