sobota, 16. októbra 2010

4. POKRAČOVANIE - Z HLINÍKA NAD HRONOM SKLENOTEPLICKOU DOLINOU

Hliník nad Hronom patrí medzi najstaršie sídla v Žiarskej kotline, pritom je zaujímavé jeho pomenovanie. Vzniklo podľa ílovitej hlinitej pôdy, na ktorej sa pôvodní obyvatelia usídlili. Samotné pomenovanie zvádza mnohých hľadať príbuznosť tohto pomenovania s chemickým prvkom Aluminium, po slovensky hliník. Je to vlastne taká zaujímavosť. Chemický prvok alumínium dostal meno od anglického učenca P. Davyho v roku 1807, hoci v tom čase nebolo ani laboratórne pripravené také množstvo tohto kovu, ktoré by stačilo na popísanie jeho vlastností.

Českým názvom "hliník" pomenoval tento ľahký kov v roku 1820 zakladateľ a autor českého názvoslovia J.S.Presl. Slovenčina si tento názov osvojila a ide o veľmi vhodný názov vystihujúci surovinu, z ktorej sa hliník vyrába. Len pre zaujímavosť, je rad jazykov (maďarský, ruský a pod.), ktoré pomenovanie tohto ľahkého kovu vo svojom jazyku nemajú, ale používajú len to medzinárodné "alumínium".

V čase, keď sa tvorilo české a slovenské pomenovanie tohto prvku, mal už Hliník nad Hronom svoj názov skoro 800 rokov.

Hliník (po maďarsky Geletnek) sa prvý raz spomína v roku 1075 ako majetok Svätobeňadického opátstva a už v roku 1494 bol povýšený na mesto. Potom sa už striedali zemepáni Kálnay, Dóczy, Lipay, banský erár, panstvo Revište a ďalší.


Pohľad na súsošie s gotickým kostolom v pozadí




Najstaršou a najcennejšou pamiatkou tohto mestečka je gotický kostol z prvej tretiny 14. storočia. Samozrejme, že bol niekoľkokrát prestavovaný a opravovaný. Na námestí pred kostolom je impozantné barokové súsošie kalvárie z roku 1768, pravdepodobne od významného sochára Dionýza Stanettiho. Iný prameň (Storočnica kalvárie v Hliníku nad Hronom od Vozára a Gindla) uvádza ako autora Neuscha. Je príznačné, že dielo je vytvorené z hlinického kameňa - ružového ryolitu.

Kalvária v strede Hliníka nad Hronom

Súsošie dali vybudovať hlinickí rodáci - bratia Benčatovci. V roku 1968 bola realizovaná rekonštrukcia tejto vzácnej pamiatky, pretože pôsobením času a viacnásobných náterov olejovými farbami bola značne poškodená. Renovačné práce viedol akademický sochár Šichman a náklady predstavovali 111 tisíc korún.

Významnou stavebnou pamiatkou je aj kaštieľ, ktorý na mieste pevnosti vybudovanej v druhej polovici 15. storočia Jánom Jiskrom prestavali Dóczyovci. Kaštieľ bol na renesančný sloh prestavaný v 2. polovici 16. storočia a neskôr v 20. storočí.

Cennou sakrálnou pamiatkou je kalvária, ktorá bola vybudovaná v rokoch 1901 - 1906. Viac pozri

Umelecky ojedinelý je pamätník obetiam prvej svetovej vojny. Je to socha vojaka rakúsko-uhorskej armády, dielo akademického sochára L. Majerského, rodáka z Hliníka nad Hronom.

Ladislav Majerský (1900 - 1965) sa narodil v Hliníku nad Hronom a pôvodným povolaním bol pedagógom - učiteľom. Neskôr však vyštudoval na umeleckopriemyslovej škole u prof. J.Mařatku a O.Španiela v Prahe. Po štúdiách sa usadil v Bratislave, kde vytvoril početný rad umeleckých diel, veľakrát sociálne orientovaných - najznámejšie je súsošie Bieda, ale aj rad medailí a búst rôznych slovenských dejateľov (A.Kmeť 1926, J.L.Bella 1927, Ján Krstiteľ 1935, Kristus 1935, Pribina 1935, S.Tomášik 1935, Furdek, pamätníky obetiam I. svetovej vojny v Malackách 1929 a rôzne reliéfy. Najviac hodnoteným je reliéf na budove bývalej robotníckej poisťovne v Bratislave (1936), či pomník slobody v Ružomberku (1929). Pre svojich rodákov, padlých vo vojne v roku 1914 - 1918, vytvoril skutočne monumentálne dielo v roku 1931. Je tu istá zaujímavosť, že Slovenský bibliografický slovník, ktorý vo výbere z jeho diela uvádza 30 diel, neuvádza práve toto dielo.

Socha vojaka od hlinického rodáka L. Majerského

Časť pozostalosti sochára L.Majerského sa dostala do majetku Mestského úradu v Hliníku nad Hronom.

Z histórie sochy, ktorá bola odhalená v roku 1931 sa už tiež dá niečo napísať. Pamätník je z bronzu a stál 56 000 Sk, čo boli v tom čase dosť veľké náklady, ale čo je zvlášť cenné, uhradené boli z milodarov, zbierok a obecných financií, čiže, Hliničania si to zaplatili sami. Základný kameň, ktorý je zo symbolického ružového ryolitu, vysvätil rímsko-katolícky farár A.Kalmančok.

Prechod frontu v roku 1945 v etape, keď nemeckú armádu vyháňala z nášho územia Sovietska armáda, bol pre Hliník nad Hronom veľmi ťažký (už 11.3. sa začala delostrelecká paľba ponad obec, ktorá trvala až do 16.3., ale boje za oslobodenie sa skončili až 31.3.1945, keď konečne zbrane stíchli). Výsledok bol katastrofálny. Podľa literárnych údajov ostalo len asi 25 percent domov nepoškodených. Padlo 52 Rusov, 22 Nemcov, 54 Rumunov a 4 miestni občania, z toho 2 žiaci.

A prečo to tu píšem? Nuž, ťažkú ranu dostal aj pamätník, teda rakúsko-uhorský vojak (za túto armádu v I. svetovej vojne Hliničania bojovali). Pravdepodobne ho zasiahla časť delostreleckého granátu a soche vojaka odtrhla plece.
Druhej svetovej vojny sa už tento vojak zúčastnil ako bronzový a aj tak mu nebolo nič odpustené. Je to vlastne krutá symbolika celých ľudských dejín.

Socha bola opravená v 70. rokoch minulého storočia v Strojárňach Vyhne, súčasne bola pre nevhodnú pôvodnú polohu premiestnená na nové miesto. Na starom mieste - na okraji parku - prekážala zvyšujúcej sa dopravnej premávke.

Možno že práve tento pamätník je najcennejším, ale hlavne najtypickejším pamätníkom Žiarskej kotliny z 20. storočia. Smútiacemu bronzovému vojakovi, skláňajúcemu sa nad 31 spolubojovníkmi z 1. svetovej vojny, prevažne robotníkmi, sa odtrhlo v nasledujúcej vojne plece.

Cesta do Sklenoteplickej doliny prechádza cez Lehôtku pod Brehmi, obec, ktorá je písomne doložená v roku 1391 ako Lehôtka. Leží medzi riekou Hron a začínajúcim sa Štiavnickým pohorím. Zaujíma polohu, ktorá jej v minulosti iste prinášala nie ľahký život, keď sa pomerne úzkou kotlinou pravidelne preháňali vojská v najrôznejších vojnách a povstaniach. Do katastra obce patrí začínajúce sa Štiavnické pohorie a treba povedať, že vstup je impozantný - prírodným útvarom nazvaným Szaboova skala, ktorý vznikol pred viac ako dvoma miliónmi rokov, kedy na našom území prebiehala predposledná fáza vulkanizmu. Ryolitová láva bola veľmi hustá, a tak vytvorila veľké telesá technických hornín.

V Lehôtke pod Brehmi nám však príroda pripravila veľmi zaujímavý príklad o platnosti fyzikálnych zákonov, najmä ak ide o kryštalizáciu. Je totiž celkom možné, že v prípade Szaboovej skaly, Kapitulských brál, ale aj dnes ťažených ložísk perlitu, ide o tú istú sopečnú činnosť, no pokiaľ ryolitová láva tuhla malou rýchlosťou, vykryštalizovala v horninách Szaboovej skaly alebo Kapitulských brál. Ak však z rôznych príčin (napr. prítomnosť vody v pôvodných horninách) dochádzalo k rýchlemu ochladzovaniu a aj rýchlemu tuhnutiu, čím sa vytvárali len malé kryštály minerálov, prípadne len ich zárodky, ostatná hmota (okrem minerálov) stuhla ako vulkanické (sopečné) sklo, a to je prípad vzniku perlitu v Lehôtke pod Brehmi. Jednoduchšie povedané, rýchlosť ochladzovania okraja sopečnej lávy bola taká veľká, že sa nestačili vytvoriť väčšie kryštály. Vznikol perlit - sopečné sklo, s drobnoguľôčkovitou odlučivosťou.

A to je tá prírodná zaujímavosť z dejín našej Zeme, že v rozsahu niekoľko sto metrov vznikli fyzikálnou zmenou úplne rozdielne suroviny. Neviem, kde sa to ešte na Slovensku takto názorne vyskytuje.

Na využitie perlitu bol v roku 1966 vybudovaný závod. Perlit má po tepelnom spracovaní vynikajúce zvukové, ale najmä tepelno-izolačné vlastnosti tým, že základná surovina nahriatím zväčšuje svoj objem 10 - 20 násobne. Samotný závod, aj keď do obce priniesol prácu, nebol v prvej etape pre obyvateľov veľkým prínosom pre prudké zhoršenie životného prostredia (prašnosť, hlučnosť). Neskôr bol postavený nový závod ďalej od obce s modernejšou technológiou.
Na pravej strane doliny je prírodná rezervácia Bralce, o ktorej sme sa zmienili v predchádzajúcich častiach. Za touto rezerváciou vznikli v ryolitových bralách jaskyne - je možné, že vplyvom riečnej činnosti. Jaskyne sú 40 až 58 metrov dlhé, pre verejnosť sú neprístupné. Zaujímavé sú iba z geografického hľadiska. Ide o Jaskyňu pod Kečkou, Tmavú jaskyňu a Veľkú jaskyňu.

Kapitulské bralá
Kapitulskými bralami sa končí kataster Lehôtky pod Brehmi a začínajú sa Sklené Teplice. Oproti Kapitulským bralám sa na prudkom kopci v nadmorskej výške 629 metrov nachádzajú zrúcaniny Pustého hradu, ktorý sa volal aj hrad Teplica. Pôvod hradu nie je známy. Vie sa len, že v roku 1456 sa ho zmocnili vojská Jána Jiskru. V bojoch s poľským kráľom Kazimírom bol v roku 1471 poškodený, neskôr, v roku 1489, znovu obnovený. Úplne zničený bol v búrlivých vojenských rokoch 17. storočia (po roku 1602). Stavebný materiál bol údajne použitý na výstavbu kostola v Sklených Tepliciach v rokoch 1807 - 1810. Asi je to škoda, lebo zvyšky hradu už vidieť len v akýchsi základoch a pivniciach, ktoré po ňom ostali. Nie je to na Slovensku ojedinelý prípad. Podobná situácia vznikla napríklad aj u Spišského hradu, ktorý obyvatelia rozoberali. Našli sa však múdri ľudia, ktorí tomu v poslednej chvíli zabránili a dnes jeho zrúcaniny patria medzi najväčšie hrady v Európe.Dostávame sa do Sklených Teplíc a začneme trocha širšie.Je veľmi ťažké posúdiť, čo najviac preslávilo Sklené Teplice, či to bola skláreň, o ktorej uvádza jej majiteľ ponúkajúc na predaj svoj majetok v dokumente z roku 1550:
"...že na pozemku je aj skláreň, ktorá už 220 rokov vyrába sklenené výrobky pre kráľovské mestá Banskú Štiavnicu a Kremnicu." Znamenalo by to, že začiatky sklárstva na Slovensku siahajú do roku 1330, a to sa už ani veriť nechce, ale je veľmi pravdepodobné, že v Sklených Tepliciach bola jedna z prvých sklární na Slovensku.
Presláviť mohli Sklené Teplice aj kúpele, ktoré boli známe už v 16, storočí a keď ich v roku 1671 navštívil anglický kráľovský lekár Eduard Brown, ktorý o návšteve Uhorska napísal cestopis, a tak sa dozvedeli o Sklených Tepliciach ľudia vo svete. O Sklených Tepliciach napísal:

"Toto miesto je navštevované pre prírodné teplé kúpele, päť z nich je vyhovujúcich s dobrým prístupom a krytých vysokou a širokou strechou. Pramene sú veľmi čisté, usadeniny sú červené a zelené, drevené lavice sú pod vodou obalené zeleným povlakom a keď v nich necháme striebro, vyzerá ako pozlátené. No najzaujímavejší z kúpeľov je ten, ktorý nazývajú parným kúpeľom - jeho horúce pramene vytekajú zvrchu a vtekajú do umele vybudovaného bazénu. Na jednom jeho konci som vošiel do jaskyne, ktorá sa teplotou týchto teriem premenila na honosnú sieň. Lavice sú v nej usporiadané tak, že všetci, čo sedia, si môžu regulovať potenie alebo vychutnávať také teplo, aké si želajú tým, že si volia vyššie alebo nižšie umiestnené lavice (schody). Jaskyňa i lavice kúpeľa sú následkom ustavičného kvapkania horúcich prameňov pokryté červenou, bielou a zelenou hmotou, ktorá je veľmi pekná a lahodí oku."

Takúto pozitívnu správu o týchto kúpeľoch napísal niekto nie menej významný ako v minulosti osobný lekár anglického kráľa Karola II., člen Kráľovskej učenej spoločnosti v Londýne.
A do tretice významných udalostí. V roku 1786 sa v Sklených Tepliciach uskutočnilo stretnutie baníkov a hutníkov o novej metóde výroby striebra a zlata nepriamou amalgamačnou metódou, ktorú vypracoval Ignác von Born. A tak sa tu zišli odborníci z nasledovných štátov: Anglicka, Dánska, Falcka, Francúzska, Hannoveru, Nizozemska, Ruska, Saska, Španielska, Švédska, Wirtenberska, Nórska a, samozrejme, z Rakúska a Uhorska, celkove z 15 štátov. Tu bola založená aj prvá medzinárodná vedecká organizácia na svete Societät der Bergbaukunde.

Pohľad na taviacu hutu v Sklených Tepliciach, ktorá bola roku 1785 prebudovaná na amalgamačnú.V popredí hostinec, v ktorom sa konal mezdinárodný kongres.


















Pohľad na hostinec v rokoch 1970-1980 (pred rekonštrukciou)


















Ten istý hostinec po rekonštrukcii













Nie je toho dosť? Ďalšie storočia však už neboli pre Sklené Teplice také prajné, ba v určitom období bol pozorovateľný aj evidentný úpadok kúpeľníckej činnosti.

Kúpele aj napriek rôznym krízam zostali zachované až do súčasnosti. A niet ani divu, veď donedávna spolu s Piešťanmi mali najteplejšie pramene. Na území obce je až dvanásť prameňov s teplotou 37 - 53 stupňov Celzia. Voda je zemito-sádrová a sádrovo-sírna. Nechýba voda s prítomnosťou uhličitanov. Jaskynný parný prameň je raritou medzi kúpeľmi a má teplotu 42 stupňov Celzia.

V roku 1917 analyzoval vodu z prameňov v Sklených Tepliciach profesor chémie Ľudovít Tomanovský v banskoštiavnickej Banskej akadémii, pričom zmeral aj teplotu vody a obsah jednotlivých komponentov - išlo o sírany horečnaté, vápenaté, sodné a uhličitany tých istých prvkov. Najvyšší obsah minerálov mal prameň Vojtech, ktorý mal teplotu 51,2 stupňov Celzia. Ďalšie pramene majú mená Jozefov prameň, Ľudový prameň, Gejza prameň, Prameň Janka, Prameň Vilma, Prameň Zipser, Prameň Mária.

Liečia sa tu choroby pohybového ústrojenstva a nervové choroby. Liečieval sa tu Samuel Mikovíni, aj Matej Bel.

Vráťme sa však ešte k histórii kúpeľov - veľký rozvoj zaznamenali v 19. storočí. Práve v rokoch 1835 - 1848 boli v klasistickom štýle vybudované mnohé budovy, ktoré tvoria základ kúpeľov do dnešných čias. K dispozícii bolo v tom čase sedem kúpeľných domov s honosnými názvami - kniežací, cisársky, arcivojvodský, pánsky, spoločný a ľudový kúpeľ. Kúpeľný park bol vybudovaný v rokoch 1835 - 1838. Po druhej svetovej vojne tento park nebol dostatočne udržiavaný, v druhej polovici 90 rokov 20. storočia bol však výrazne obnovený a rekonštruovaný.

V roku 1955 bolo otvorené pre pracovníkov Závodu Slovenského národného povstania Nočné sanatóriu.

Ako na prírodnú zaujímavosť by som si dovolil upozorniť na vznikajúci travertínový stĺp, ktorý sa vytvára v ostatných 20 rokoch z teplého prameňa, ktorý voľne odteká do potoka Teplá pri verejnom kúpalisku. Teplá voda vynáša z podzemia rozpustený kalcium carbonát (CaCO3), ktorý ochladením sedimentuje, pričom je zafarbený minerálmi na žltú, zelenú a červenú farbu. Stĺp je vysoký asi 5 metrov.


Travertínové stĺpy vznikajúce z mineralizovanej vody











Detailný záber na travertínový stĺp

Pri podrobnejšom štúdiu vidieť, že vlastne takéto travertínové stĺpy vznikajú kontinuálne, podľa toho, ako sa nasmeruje odtok prebytočnej teplej minerálnej vody voľne odtekajúcej do potoka Teplá. A tak sa tu dajú pozorovať stĺpy "živé", na ktoré minerálna voda stále tečie, stĺpy "položivé", ktoré už prítok vody nemajú, ale asi to nie je tak dávno, keď ju ešte mali, sú vyblednuté, akoby suché a stĺpy, na ktoré už voda netečie dlhšiu dobu. Tie sú akoby "mŕtve", ich farba je sivá, rastú na nich rastliny a hlavne machy. Tak tu vznikol travertínový blok alebo bralo v dĺžke od 50 do 100 metrov a výške okolo 10 metrov. Je to ozaj veľmi zaujímavý prírodný útvar. keby sa okolo neho urobil poriadok, prípadne sa prebytočná teplá minerálna voda usmernila, bol by to ešte krajší "živý" útvar neživej prírody.






Pohľad do kúpelného parku













Takto vyzeral Kursalon okolo roku 1955

Cennou stavbou z hľadiska kúpeľnej architektúry je "Kursalon", vlastne kultúrne centrum kúpeľov, v ktorom sa v minulosti konali koncerty. je to kruhová stavba z dreva, žiaľ, vplyvom času bola ešte nedávno tak poškodená, že sa zdalo, že sa ju ani nepodarí zachrániť.

Rozpadajúci sa „Kursalon“ sa nachádzal v centre kúpeľného parku anglického typu, ktorý sa podľa zachovalého archívneho dokumentu zo dňa 15.10.1835 zaviazal spolu so študentmi Banskej akadémie vybudovať R. Feistmantel profesor tejto akadémie.



Typická kúpelná stavba ,,Kursalon", ktorá sa však pomaly rozpadávala

V roku 2007 bol kursalon veľkoryso rekonštruovaný a 12. októbra 2007 otvorený















Hneď za Sklenými Teplicami vpravo je odbočka na Repište. Typicky horská obec, ktorá leží už v Hodrušskej hornatine v nadmorskej výške 530 metrov. Pre porovnanie, Sklené Teplice ležia v nadmorskej výške 360 metrov. V obci je neskorobaroková kaplnka z roku 1861, postavená na mieste kostola. O tejto svojráznej obci sa často hovorí, "že práve na Repišti sa rozhoduje o tom, aké bude počasie". Z tejto obce je aj pohodlnejší výstup na Pustý hrad.
Geograficky po pravej strane našej cesty Sklenoteplickou dolinou v katastri obcí Banky a Repište je prírodná rezervácia Kamenný jarok. Najlepší prístup do tejto prírodnej rezervácie je zo Sklenoteplickej doliny pri odbočke cesty zo Sklených Teplíc na Banskú Štiavnicu, a to pri druhej odbočke na Repište, pri pamätníku na významného lesníka Banskej akadémie H.D. Wilckensa.

Pamätné stromy profesora Heinricha D. Wilckensa

Heinrich D. Wilckens (1763 Wolfenbüttel Nemecko - 1832 Banská Štiavnica) matematik, fyzik, pedagóg, lesný odborník, profesor lesníckych vied na Lesníckom ústave akadémie v rokoch 1808 - 1832. Zaslúžil sa o zriadenie zbierok knižnice, zúčastnil sa zakladania botanickej záhrady v Kysihýbli. Prednášal a viedol praktické cvičenia s lesníkmi v okolí Sklených Teplíc a Repišťa. Jeho zásluhou sa naše lesníctvo dostalo na európsku úroveň.

Na tejto druhej odbočke z cesty na Repište sa nachádzajú aj chránené pamätné stromy H.D.Wilckensa. Ide o dva javory mliečne a dva červené smreky (smrekovce opadavé).

Stromy majú viac ako 80 rokov, sú 21 až 27 metrov vysoké a obvod kmeňov majú od 220 do 245 cm.

Zaujalo ma, že prečo sú tu práve tieto druhy vysadené. Profesor Wilckens bol priekopník v zavádzaní nových drevín do našich lesov, medzi takéto patrila napríklad borovica hladká - vejmutovka, ale aj červený smrek. Zaujímavejšia je pointa pestovania javorov. V čase napoleonských vojen sa Európa dostala do blokády a nemohol sa dovážať zo zámoria trstinový cukor, a tak sa začal výskum a vývoj výroby cukru z javorovej šťavy. Boli zrátané všetky javory v slovenských lesoch a robili sa pokusy, ako získať šťavu pri minimálnom poškodení stromu. Ďalej tu bola otázka technológie získania cukru. A práve H.D.Wilckens robil pokusy v malom laboratórnom meradle a pravdepodobne mal vypracovanú aj technológiu získavania cukru z javorovej šťavy. Potencionálni výrobcovia sa mali obracať na neho a profesora M.Höringa z Banskej a lesníckej akadémie. (V Kanade sú ešte aj dnes najväčšou špecialitou palacinky s javorovým sirupom.)

Na tomto mieste bol vybudovaný aj veľmi vkusný pamätník profesorovi Wilckensovi, žiaľ, z pamätníka bol odcudzený bronzový odliatok, čím celý pamätník stratil svoju hodnotu.



H.D.Wilckens mal niekde na týchto miestach už od roku 1809 pridelené a od roku 1814 natrvalo odovzdané lesy akadémii, a to až po priame spracovanie dreviny. Školské lesy mali výmeru až 2250 katastrálnych jutár prakticky na experimenty všetkého druhu s cieľom využitia kvality lesa a využitia drevnej hmoty. Podľa Wilckensa dôležitá bola práve praktická výučba a na základe tejto dal vybudovať v roku 1817 za 300 zlatých mlyn na mletie dubovej kôry. Kôra sa mala spracovávať z okolitých lesov a upravovať sa na výrobu trieslovín (dubová kôra ich obsahuje okolo 20 percent). Triesloviny sa v tom čase používali najmä na činenie koží. Neskôr tu bola vybudovaná aj školská píla. V týchto oblastiach bolo tiež vybudovaných päť lokalít rôzneho milierovania, teda výroby dreveného uhlia, ktoré sa používalo v hutiach.


Nové označenie pamätného miesta H. D. Wilkensa bolo slávnostne otvorené 3. júla 2009.



H.D.Wilckens hľadal najracionálnejší spôsob výroby dreveného uhlia.

Pokúsil som sa nájsť miesto, prípadne budovu mlyna a píly za Sklenými Teplicami a najlepšie to vychádza, že je to budova na pravej strane cesty Sklené Teplice - Banská Štiavnica v údolí za prvou odbočkou na Repište. Budova bola evidentne napojená na náhon z Teplického potoka. Je to veľmi stará, niekoľkokrát rekonštruovaná budova, ktorá aj neskôr slúžila ako mlyn a píla. Dnes slúži na rekreáciu a volá sa Repiský mlyn (podľa obce Repište).

Poloha tejto budovy, ale aj jej architektúra ma zaujali a tak som sa pokúsil zistiť aspoň najnovšie informácie. Hneď na začiatok musím povedať, že sú zaujímavé. Podarilo sa mi zistiť u posledných majiteľov mlyna, rodiny Žiakovej, ktorej otec Ján Žiak, mlynár zo Žakýla, kúpil tento mlyn ako súbor všetkých stavieb a pozemkov od Vojtecha Trubana za 50 000 Kčs v roku 1947. Je zaujímavé, že touto kúpou si kúpil aj vodné právo, teda používanie vody z potoka Teplica.

Mlyn nebol pri kúpe na vysokej technickej úrovni. Poháňaný bol vodným kolesom na horný pohon. Súčasťou celého zariadenia bola aj vodná trať, zariadenie však bolo už zastaralé, napríklad píla pílila horizontálne len jednou pílou (jedným pílovým listom). Takáto zastaralosť zariadenia by trocha podporovala teóriu, že píla mohla byť postavená už na popud profesora Wilckensa, samozrejme, že túto možnosť bude potrebné ďalej overiť z iných materiálov.

Vráťme sa do roku 1947 - bol koniec vojny a nový majiteľ Ján Žiak začal rozsiahlu modernizáciu mlyna (cenné informácie mi poskytol syn Jána Žiaka Milan a jeho dcéra, p. Bajnoková). Modernizácia mlyna spočívala vo vybavení novými tromi pármi valcových stolíc s príslušenstvom. Píla bola nahradená kovovým gátrom, zlepšené boli aj podmienky na pohon mlyna vybudovaním betónového rezervoáru so spádom vody 7,2 metra. Ďalej tu bola zabudovaná Francisiho turbína na výrobu elektrickej energie. Energetická bezpečnosť prevádzky mlyna a píly bola posilnená zabudovaním naftového motora. Tento motor mal slúžiť ako pomocný zdroj. Keďže v tomto období bol na nákup nafty prídelový systém, naftový motor bol vymenený za motor, ktorý na svoj chod používal plyn z dreva. Žiaľ, prevádzka mlyna netrvala dlho. Zmena politických pomerov v roku 1948 a postupná likvidácia podnikateľov znamenala koniec prevádzkovania mlyna v roku 1950. Zariadenie bolo postupne odpredávané do šrotu, v roku 1960 bol odpredaný aj gáter, teda srdce píly, do okresu Levice. Celý objekt bol v roku 1979 odpredaný Roľníckemu družstvu v Trsticiach na využitie pre rekreácie.


Repiský mlyn v súčasnosti

Dnes sa dá len konštatovať, že bolo zlikvidované malé technické múzeum nenávratne, pretože taká výbava mlyna a píly, akú som popísal, bol skutočný unikát, ktorý by bol svojou technickou úrovňou ešte dlhé roky obdivovaný.

Na tejto odbočke je aj značka prírodnej rezervácie. Asi za jednu hodinu sa dá dostať do prírodnej rezervácie, ktorá bola vyhlásená v roku 1993 a rozprestiera sa na výmere 65,1 ha. Ide o rezerváciu Kamenný jarok, typickú v sopečných pohoriach, v tejto sa však vyskytujú horniny pochádzajúce zo všetkých sopečných období, ktoré sú sústredené na relatívne malom území. Z hľadiska zaujímavosti flóry tu nachádzame vzácny výskyt tisov v Štiavnickom pohorí. Z geologického hľadiska je táto oblasť veľmi pestrá, pričom sa tu nachádza typická prvohorná drvená žula, ktorá vytvára úzky hrebeň viažúci sa na početné suťové polia. V triasových vápencoch sa dajú pozorovať krasové formy s eróznou jaskyňou (hľadá sa veľmi ťažko). Záver doliny tvoria kremencové ostrohy s výškou okolo 15 m. Samozrejme, že oblasť je bohatá aj na zaujímavé rastliny, hlavne s ohľadom na karbonátové podložie. Rastie tu napríklad päťprstnica obyčajná, päťprstnica voňavá, pastavač hlavatý, ľalia zlatohlavá. Zo zvierat tu môžeme nájsť motýľa jasoňa chochlačkového, niekoľko druhov bystrušiek, jazveca obyčajného, rysa ostrovida, sovu, kuvika a niekoľko druhov ďatľov.

Po ľavej strane cesty smerom na Banskú Štiavnicu nás pred obcou Podhorie víta Hudcov vrch, ktorý vo svojom diele zvečnil v Teplej pôsobiaci spisovateľ Jozef Horák. Obec Podhorie vznikla v roku 1964 spojením obcí Teplá a Žakýl. V chotári obce Teplá pramení aj potok Teplá, ktorý nás sprevádzal od Hliníka nad Hronom.

Jozef Horák (1907 Banská Štiavnica, Štefultov - 1974 Prešov), pochovaný je v Banskej Štiavnici - spisovateľ, redaktor, učiteľ. Študoval na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici. V rokoch 1927 - 1946 pôsobil ako učiteľ v Teplej, neskôr v Matici slovenskej, riaditeľ školy v Antole, Podsitnianskej, učiteľ v Banskej Štiavnici. Ako spisovateľ používal niekoľko anonymov - Ivan Mráz, Ján Adamov, pre nás je ešte najvýznamnejší Jožo H. Tepliansky, teda meno odvodené od účinkovania v Teplej. Publikoval už od roku 1927, pričom vo svojich prózach zachytil život baníkov, významné sú jeho diela pre mládež. Najvýznamnejšie diela sú Zlaté mesto, Táliky, Hory mlčia, Vysoké pece, Hudcov vrch, Sebechlebskí hudci, Kus cukru, Pionierska šatka, Šachty a celý rad ďalších diel. V Sebechlebských hudcoch je zachytené vyslobodenie manželky Zigmunda Dóczyho Efrozínie z tureckého zajatia.

Obe obce - Teplá a Žakýl - sa spomínajú v roku 1388, keď prešli z majetku svätobeňadického do majetku hradu a panstva Šášov. Ľudia sa tu zaoberali zväčša drevorubačstvom a uhliarstvom. V Teplej bol v minulosti pivovar, ktorý zásoboval hlavne Banskú Štiavnicu. Dlhé roky od roku 1880 do roku 1917, pôsobil v Teplej ako farár vynikajúci národovec Richard Osvald. Pôsobením R.Osvalda a J. Horáka sa tu vytvorilo silné národné zázemie.
Pamätná tabuľa na fare v Podhorí, kde žil F. R. Osvald

Richard František Osvald (1845 Hodruša - Hámre - 1926 Trnava) - publicista, vydavateľ, cirkevný hodnostár. Okrem iných miest Slovenska pôsobil v rokoch 1907 - 1916 aj v Teplej. Je autorom náboženských učebníc, príručiek a mravoučných kníh. Je zaujímavé, že okrem nutnosti výchovy podľa cirkevných zásad (sám bol rímsko-katolíckym farárom) zdôrazňoval aj dôležitosť telesnej výchovy. Za svoj aktívny život vydal rad časopisov, napísal desiatky článkov a rôznych prác. V roku 1870 bol spoluzakladateľom Spolku sv. Vojtecha, 1919 - 1926 predseda Matice slovenskej a dožil sa aj politickej kariéry, keď v rokoch 1920 - 1921 bol senátorom Národného zhromaždenia Československej republiky za Slovenskú ľudovú stranu. Prekladal náboženskú literatúru z maďarčiny a nemčiny.


Druhá zastávka náučného chodníka na Podhorí

V Podhorí sa zachoval dom, v ktorom Richard František Osvald býval.
Neďaleko časti Žakýl sa nachádzajú zvyšky žakýlskeho hradu. O tomto hrade nie je prakticky nič známe. Vie sa len, že pod hradom viedla stará, tzv. Matejova cesta, smerujúca údajne do Kremnice. Hrad bol rozobratý na výstavbu rodinných domov v Žakýli.
Neďaleko týchto pozostatkov je Žakýlske pleso, nazývané aj Morské oko. Aj pôvod tohto jazierka je neznámy. Predpokladá sa, že to bol hradný rybník. V roku 1986 bolo Žakýlske pleso vyhlásené za prírodnú pamiatku o výmere 6,38 ha. Prírodná pamiatka predstavuje ojedinelý útvar prirodzeného plesa (preto Morské oko) v neovulkanickom pohorí. Okolie plesa je porastené zachovalými dubovo - hrabovými lesmi, doplnené javorom, lipou a jaseňom. Samotné pleso však v súčasnosti tak isto zarastá.

Rímsko-katolícky kostolík so zvonicou


Dnes už v našom povedomí ani Teplá, ani Žakýl nie sú. Existuje len Podhorie. Dediny, medzi ktorými rôzne prekáračky nemali konca, sú zjednotené. V roku 1859 vznikol žartovný slovník slovenských miest a obcí "Abeceda zlatá". Prečítajme si niečo z tohto diela o Teplej:

"Teplá drží vartu a medze od Baršu (Tekovskej župy),
tá dľa rečí sveta má povesť najstaršiu.
Len ten, kto bez bubna chce sa učiť maršu,
nech tam probuje čítať týchto veršu.
Vraví sa, že zima strašná od Karpatu
zvlášť jedného roku zúrila tu,
tak, že i v perinách, bundách a kabátu
mrzli i pod hŕbou najteplejších šatú.
V tej zime treskúcej
jedúc do peci horúcej
vtiahla sa stará suka.
Tam své kosti rozložila,
aj sa trochu rozmrazila
a von čelustím kuká.
Zima vždycky vyššie roste,
suka už tuhne pri chvoste,
však len v kútiku čuší.
Veršovačka pokračuje, situácia sa dramatizuje, až, čo čert nechcel, končí sa zle:
"Ľudia so strachom trnú,
že ešte takú poškvrnu
a novinu omrzlú
v obci tej dožili všetci,
že na chýrnej Teplej v peci
našli suku zamrzlú".
Veršovačka pokračuje ďalej, ale pointa je veľmi jednoduchá. Na Teplej vraj pocestných veľmi radi majú a radi ich vítajú, no kto im suku v peci pripomenie,
"tomu na Teplice,
lebo do Štiavnice
dlhá cesta nebýva."

Môžeme si len domyslieť, že ho dobre poháňajú.
Aby sme neostali nič dlžní ani Žakýlčanom, tu ešte v prvej tretine 20. storočia dávali mŕtvemu na oči železo, aby v noci nevstal.

No a vlastne ani my nemáme do Štiavnice dlhú cestu, lebo cestu od Jergy štôlne sme už opísali cestou od Banskej Štiavnice. Využime však získaný čas a poďme do Banskej Štiavnice cez Staré mesto. Dostali sme na sa Bôrik, a tu treba pri soche Panny Márie odbočiť doprava - značka cesty tu ukazuje smer na Vyhne.

Pred budovami novej bane, ktorá je v súčasnosti tiež už zastavená, je treba odbočiť doľava, prakticky poľnou cestou, ale zjazdnou aj osobným autom. Ďalšou odbočkou je odbočka vpravo (pri domoch na pravej strane cesty) a po niekoľkých sto metroch sa dostaneme k štôlni a šachte Michal. V blízkosti štôlne sú dve jazierka, ktoré slúžili na pohon stúp. Nad štôlňou Michal sa tiahne horský chrbát, ktorý sa volá staré mesto. Na jeho úpätí vychádzala na povrch žila Špitaler, podľa čoho dostal aj pomenovanie "Lesklý vrch" alebo "Glanzenberg".
Rudná žila Spitaller bola považovaná za najdlhšiu rudnú žilu na svete. Zaujímavá bola aj svojou hrúbkou, pričom obsahuje najmä minerály drahých kovov - striebra a zlata, ale aj iných farebných kovov.

Na starom meste sa aj v minulosti uskutočnil rad archeologických výskumov. Od roku 1981 sa robí tento výskum systematicky a je zameraný predovšetkým na objasnenie začiatkov lesníctva a osídlenie tohto regiónu. Výskum vedie Jozef Labuda.
Na juhozápadnom úpätí Glanzenbergu vidieť zvyšky po rozsiahlom povrchovom dolovaní a miesta po vydolovanej rude s veľkými haldami. Výskum sa zameral zatiaľ len na najexponovanejšie lokality a boli odkryté základy obytných a ochranných stavieb, ale aj objekty technického charakteru - skúšobne kovov, taviacej pece, kováčskej pece. Časove ide o 11. až 12. storočie.


Vykopávky na Glanzenbergu



Bolo tu vykopané aj rozsiahle hradisko, ktoré sa rozprestieralo na plošine a svahoch hrebeňa. Hradisko malo vybudovaný vnútorný a vonkajší val a v opevnení stáli aj murované stavby. Ľudovo sa tomuto miestu hovorí Kostolisko.

Zo starého mesta sa už veľmi ľahko dostaneme do Banskej Štiavnice.


* * *


Belianska brána pred Banskou Štiavnicou bola zničená v II. svetovej vojne

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára