štvrtok, 14. októbra 2010

3. POKRAČOVANIE - Z BANSKEJ ŠTIAVNICE VYHNIANSKOU DOLINOU


Povesť o vyhnianskom Kamennom mori hovorí, že je to vysypaná fúra kremnických dukátov. "Kedysi v minulosti viezli z Kremnice do Budína fúru zlatých dukátov, ale na ceste neďaleko Vyhní ich prepadli zbojníci. Samozrejme, že túto správu sa dozvedeli aj pandúri, ktorí začali stratené dukáty hľadať. Zbojníkov prenasledovali a nakoniec ich obkľúčili. Zbojníci sa však správali celkom pokojne a opýtali sa pandúrov: - Prečo nás prenasledujete? - Prepadli ste sprievod s kremnickými dukátmi - odvetili pandúri. Zbojníci sa vyhovárali, až ich pandúri vyzvali, aby im ukázali náklad.




Pohľad na ryolitové Kamenné more vo Vyhniach


Aké bolo asi prekvapenie zbojníkov aj pandúrov, keď odokryli plachty a na vozoch boli len kamene. Najviac boli prekvapení asi zbojníci, ktorí nakoniec nemali s kamením čo robiť a vysypali ho do doliny. A tak vzniklo Kamenné more. Dukáty do Budína neprišli, zostalo len Kamenné more."




Detailný pohľad na Kamenné more


Zlaté kremnické dukáty sa už dávno z Kremnice a okolia nenávratne stratili, Kamenné more tu však až do dnešných čias zostalo a predstavuje najzaujímavejší prírodný výtvor svojho druhu v celých Karpatoch.
Začnime prechod Vyhnianskou dolinou z Banskej Štiavnice na Hájiku, kde sa rozdvojuje cesta. Cesta vpravo vedie do Sklených Teplíc a vľavo do Hodruše a Vyhní. Je to vlastne akýsi hrebeň horského sedla medzi vrchom Šobov a Paradajs a toto sedlo tvorí rozdelenie vôd medzi Hronom a Ipľom. V sedle je jazero postavené v 18. storočí v nadmorskej výške 790 metrov nad morom. Všetky vody padajúce z oblohy po pravej ruke odchádzajú do Hrona a po ľavej ruke do Ipľa. Jazero sa volá Červená studňa. V konzultačných protokoloch sa spomína v roku 1765 a jeho projekt vyhotovil Jozef Karol Hell. Je situované vyššie, ako ďalšie štiavnické jazerá, malé a veľké vodárenské. Najskôr slúžilo na pohon strojov, neskôr aj pre zásobovanie obyvateľstva. Žiaľ, dnes je toto jazero dosť zanedbané. Pri ňom je postavený kríž na pamiatku krvavej zrážky medzi oddielom Tökölyho vojakov a jezuitov s katolíkmi utekajúcimi z Banskej Štiavnice 28. júna 1683. Kríž tam stojí do dnešných čias.
O tejto bitke sa hovorí, že bola taká krutá, že krv zabitých občanov zafarbila celé jazero červenou farbou a ľudia ho nazvali Červená studňa.
Z Červenej studne odbočuje poľná cesta doľava (pri suchom počasí je do určitej vzdialenosti zjazdná aj osobným autom) po svahu vrchu Paradajs. Vo vzdialenosti asi 1,5 km sa nachádza najvyššie položené jazero banskoštiavnického regiónu - je vo výške 800 metrov nad morom. Ako funkčná nádrž sa v protokoloch spomína v roku 1759. Dĺžka koruny hrádze je 44 m, šírka 5 m a výška 7 m. Obsah nádrže je 25 300 metrov kubických. Voda z nádrže sa používala na pohon banských strojov. Jazero sa volá Ottergrundské. Aj toto jazero projektoval Jozef Karol Hell.
Jozef Karol Hell sa narodil v roku 1713 v Banskej Štiavnici, kde aj v roku 1789 zomrel. Bol to vynikajúce banský konštruktér. Už v roku 1736 predložil prvý návrh svojho vynálezu váhadlového čerpacieho stroja. Neskôr na odvodňovanie banskoštiavnických baní navrhol 18 rôznych strojov s hospodárnou prevádzkou. Boli to stroje vodostĺpcové, vzduchové čerpacie stroje (takýto princíp neskôr využil pri čerpaní nafty). Najvýznamnejší bol azda atmosferický parný stroj. Staval aj protipožiarne striekačky, stupy vlastnej konštrukcie a pod. Mnohé jeho riešenia sa rozšírili po celej Európe. V jeho vynálezoch vyvrcholila banská technika a postavila banskoštiavnické baníctvo do čela svetového technického rozvoja.
Pokračovaním cesty od Červenej studne sme vlastne vstúpili na náučný chodník "Po žile Terézia" - je to okružný chodník, ktorý meria asi 5 km, s odbočkami 6 km a má 16 zastávok. Po prechode nad Klingerom sa stáča späť a končí na Červenej studni. Chodník je fyzicky nenáročný a dá sa absolvovať za 2 - 3 hodiny. Využíva tradičné turistické cesty - Kmeťovu a Eottuossovu. Máme tu možnosť vidieť mohutné otvorené dobývky, impozantné prepadliská - pamiatky na dobývanie zlata.
Vráťme sa však k jazeru Červená studňa a pokračujme Vyhnianskou dolinou, teda v smere Vyhnianskeho alebo aj Železného potoka, ktorý pramení v nadmorskej výške 787 metrov nad morom, pod horským sedlom Červená studňa nad Banskou Štiavnicou. Po krátkej ceste začínajúcou Vyhnianskou dolinou bol tento potok v rokoch 1744 - 45 prehradený technicky veľmi odvážnou umelo sypanou hrádzou, čím vzniklo jazero Rozgrund v nadmorskej výške 704 metrov nad morom. Hrádzu projektoval Samuel Mikovíni. Svojou výškou a strmosťou sa zaraďovala v 19. storočí na prvé miesto v Európe a až do polovice 20. storočia v Československu.
Vzniknuté jazero má objem 960 000 m3 a do konca 19. storočia slúžila jeho voda na pohon stúp a rôznych banských strojov vo Vyhnianskej doline. V súčasnosti (od roku 1913) slúži ako zásobná nádrž pitnej vody pre Banskú Štiavnicu. Samotné jazero má vybudovaný systém umelých prívodných jarkov, ktoré ho zásobujú vodami z okolitých vrchov. Celková dĺžka jarkov je 2030 metrov.
Samuel Mikovíni sa narodil v roku 1696 v Turíčkach, umrel v roku 1750 na ceste z Trenčína do Banskej Štiavnice. Polyhistor, polytechnik, učiteľ, človek s ohromným rozhľadom, ale hlavne rozsiahlou činnosťou kartografickou, vodohospodárskou, pedagogickou, astronomickou a mohli by sme vyratávať ďalej. Je príznačné aj to, že niektorí autori tvrdia, že S. Mikovíni sa narodil v roku 1700 v Ábelovej a samotná smrť je nejasná, lebo vlastne išiel riešiť povodne na Váhu a pri Trenčíne sa stal nezvestným. S. Mikovíni je jednou z ukážok, čo dokáže človek vykonať aj za krátky život. Veď len na presné zameranie máp vytvoril vlastnú trigonometrickú sieť, ktorej oporné body boli Bratislava, Jur pri Bratislave, Nitra, Banská Bystrica a vrchy Vojšín a Sitno (nie je zaujímavé, že všetky body sú na Slovensku?). Vyhotovil dokonalé mapy všetkých stolíc. Ale podľa projektov sa stavali budovy, napríklad kupola nad banským kúpeľom v Sklených Tepliciach, kráľovský zámok v Budíne, štiavnické jazerá, ďalej staval cesty, mosty. Vo vojne budoval pevnosti v Sliezku na Morave. Bol však aj vynikajúci pedagóg a jeho žiakmi boli M.Zipser, J.K.Hell, M.Nedecký a mnohí ďalší. V roku 1735 sa stal zakladateľom Baníckej školy.






Dedičná štôľňa Hoffer v súčasnosti


Cestou ďalej Vyhnianskou dolinou stretávame po ľavej strane osadu Banky, ktorá je tak isto známa vodnou nádržou, tzv. „Bančianskym tajchom“, ktorý bol vybudovaný pred rokom 1770 v nadmorskej výške 633 metrov, s maximálnou hĺbkou 9,4 metra a objemom 20 000 metrov kubických. Jazero bolo vybudované pre potreby Hofferštôlnianskeho ťažiarstva. S jeho zánikom v 19. storočí stratilo jazero pôvodný význam a využíva sa na rekreačné účely a aj ako zdroj úžitkovej vody pre obec Banky. V tejto obci vyúsťuje aj dedičná štôlňa Hoffer.







Dedičná štôľňa Windischleuten


Časť doliny poniže Baniek sa volá "Windischleuten" (Windišlajna). Meno má pravdepodobne po dedičnej štôlni, ktorá sa nachádza po pravej strane cesty a pre ťaženie rúd bola opustená už v roku 1534. Nie je to celkom dokázané, ale hovorí sa, že tento názov štôlne pochádza od skutočnosti, že tu pracovali slovenskí baníci. Je to ako protiklad od bane "Deutchenleuten", ktorá ležala na opačnej strane doliny, a tu by malo byť už označenie jasné - v bani pracovali nemeckí baníci. V bani Windischleuten sa pracovalo do roku 1851. Baňa však v týchto obdobiach už nedosahovala významné zisky. V tejto oblasti sa nachádza aj známa štôlňa Antona Paduánskeho.




Pohľad na starú štôľňu Antona Poduánskeho


Cestou vedľa spomínaného potoka stretávame rad rozpadajúcich sa stavieb a kamenných múrov. V čase najväčšieho rozmachu vyhnianskeho baníctva pracovalo v tejto doline deväť rôznych úpravní rúd, založené boli však predovšetkým na drvenie rudy v stupách. Ďalej voda poháňala jednu pílu a dva mlyny (jeden farský a jeden obecný).
Pri spomínanej štôlni Antona Paduánskeho pretekal potok cez prvé stupy a lokalita sa aj volá Horné stupy. Tieto pracovali až do roku 1928.
Dostávame sa do Vyhní, ktoré v dnešnej podobe vznikli z dvoch samostatných obcí. Na ľavej strane doliny sú to vlastne Vyhne a na pravej obec Peserany. Vznik týchto osád je odvodený z baníckej činnosti a prvá písomná zmienka o obci je v listine z roku 1326, kde sa Vyhne spomínajú ako poddanská obec.

Chrám Sv. Michala vo Vyhniach
Oltár v chráme Sv. Michala vo Vyhniach



V obci je niekoľko pozoruhodných pamiatok. Zo stavebných je to najmä neskorogotický kostol z roku 1776. Zaujímavý je aj cintorín, ktorý sa nachádza v okolí kostola, hlavne krásnymi železnými krížmi a liatymi pomníkmi, ktoré boli vyrábané priamo vo Vyhniach v empírovom a barokovom slohu.

Cintorín s liatinovými krížmi


Vyhne boli známe aj výrobou železa priamou redukciou, ktoré sa tu vo vyhniach a hámroch vyrábalo a spracovávalo. Predpokladá sa, že táto výroba sa začala ešte pred rokom 1500. Bolo to podmienené výskytom železnej rudy magnetitu, ktorého žily vychádzajú až na povrch (lokalita Čubrnovo). Oživenie tejto výroby a postavenie na vyšší technický stupeň nastalo, keď sa v roku 1819 stala majiteľmi hámrov a hút rodina Kachelmannovcov. Gašpar Kachelmann, železiarsky podnikateľ a banskoštiavnický mešťan, sa stal nájomcom vyhnianskeho hámra, ktorý on a jeho synovia ďalej rozvíjali a v roku 1839 prebudoval hámor na strojársky závod.
Kachelmannovci vlastnili 115 rokov huty a hámre a postupne sa tu vyrábalo náradie pre baníctvo, vŕtacie súpravy, poľnohospodárske stroje (od r. 1836), odlievali sa výrobky z liatiny, r. 1866 bola vybudovaná kotláreň a v tom istom roku aj prvý parný stroj, r. 1867 stroj s parným pohonom, čerpadlá, ale aj parná lokomotíva. Vodostĺpcový ťažný stroj z roku 1881 je vystavený v Banskom skanzene v Banskej Štiavnici.
Tento bývalý hámor je vlastne predchodca dnešných Strojární vo Vyhniach.
Gašpar Kachelmann a jeho synovia boli významnou podnikateľskou rodinou vo Vyhniach. Gašpar Kachelmann (1772 - 1856) prišiel z Bavorska, najskôr si prenajímal štátne kováčske dielne, bol majiteľom železného hámra pri Kozelníku. Všetci traja jeho synovia Ján, Karol a Wilibald, študovali v štiavnických školách (evanjelické lýceum, banská a lesnícka akadémia) a po praxi v zahraničí sa stali výbornými odborníkmi v hutníctve a strojárstve. Napríklad strojársky závod pod vedením Karola dosiahol vynikajúcu technickú úroveň a patril medzi najprogresívnejšie na Slovensku. Jeho brat Wilibald sa zaoberal hutníctvom, po pedagogickej kariére na banskej akadémii sa stal v rokoch 1861 - 1880 riaditeľom Striebornej huty v Banskej Štiavnici. Potomkovia rodiny Kachelmanovej žijú vo Francúzsku.
Zaujímavým stavebným objektom je aj sladovňa (rannobarokový štýl), ktorá po roku 1764 slúžila ako sídlo jezuitov. Je to iste jedna zo vzácnych pamiatok na jeden z najstarších pivovarov na Slovensku. Pivovar vo Vyhniach bol založený v roku 1473 rádom templárskych rytierov. Do súčasnek podoby bola adaptovaná v roku 1895.

Stará sladovňa


Vyhne boli do konca II. svetovej vojny známe aj ako kúpeľné mesto. Kúpele boli veľmi staré a niekedy koncom 12. storočia sa spomínajú ako "Horúci bzenický prameň". V prvopočiatkoch sa prameň používal ako očistný kúpeľ baníkov po pracovnej zmene. Keď sa zistili jeho liečivé účinky, vznikli kúpele s kompletnými službami, ktoré v časoch najväčšieho rozkvetu mávali 500 stálych a 1000 prechodných pacientov. Kúpele majú svoju slávnu históriu, napríklad v roku 1704 sa tu liečil František Rákoczy II. a v októbri tu viedol vyjednávanie s cisárskymi vojskami, proti ktorým bojoval.

Hranica kúpeľného územia


Liečil sa tu zlý krvný obeh, srdcovocievne a ženské choroby. Veľkú zásluhu na dobrom chode kúpeľov mal Dr. Bolemann, ktorý mal v parku aj bustu. V posledných rokoch však bola zničená vandalmi. Históriu kúpeľov ukončil požiar v roku 1945.




Pamätník na židovský sústreďovací tábor vo Vyhniach


Vo Vyhniach bol v rokoch II. svetovej vojny koncentračný sústreďovací tábor pre občanov židovského náboženstva, ktorého miesto je označené skromným pamätníkom. Pamätník je dielom izraelského architekta slovenského pôvodu Juraja Fatrana. Štyri hebrejské písmená znamenajú "Zachor" čo v slovenčine znamená "Pamätaj".
V minulosti boli na rôzne udalosti, prírodné alebo banské nešťastia postavené pamätníky. Myslím si, že obec Vyhne je na ne dosť bohatá. Uprostred obce stojí socha sv. J.Krstiteľa z roku 1826 na pamiatku povodne, v kúpeľnom parku bola busta Dr. Bolemana, ktorý sa zaslúžil o rozvoj kúpeľov vo Vyhniach. Len nedávno, v roku 1996, ju neznámy vandal zničil. Socha sv. Jána Nepomuckého v časti Peserany je na pamiatku banského nešťastia. Socha bola postavená v roku 1865. V tomto období vznikli aj sochy Panny Márie a sv. Floriána.
Niekoľko drevených krížov bolo vybudovaných na pamiatku prekonania cholery v roku 1710.
Občanom pripomína obete druhej svetovej vojny pamätník 250 ruských a rumunských vojakov a 250 nemeckých vojakov. Z miestneho obyvateľstva zahynulo 11 občanov.
Neďaleko spomínaného termálneho kúpaliska je prírodná pamiatka Vyhniansky travertín. Za prírodnú pamiatku bol tento útvar vyhlásený v roku 1986 na rozlohe 3 565 m². Objekt predstavuje jedinečný krasový útvar na strednom Slovensku, hlavne však preto, že ide o neovulkanickú oblasť. Travertínový stĺp, ktorý stále rastie, má výšku 3,5 metra a šírku 80 centimetrov. Voda, z ktorej sa travertínový útvar usadzuje a mineralizuje, má teplotu 38 stupňov Celzia. Na tomto objekte boli prvý raz v Európe popísané železité baktérie Gallionelly. Rast travertínového stĺpa je spôsobený vyzrážavaním sa rozpusteného uhličitanu vápenatého (calcium carbonát) na povrchu stĺpa. Calcium carbonát sa rozpúšťa v pomerne veľkých hĺbkach teplou vodou za pomoci baktérií a súčasne je touto teplou vodou vynášaný na povrch.




Pohľad na prírodnú pamiatku Vyhniansky travertín


Ma pravej strane doliny ešte vo Vyhniach, je odbočka na Kamenné more. Pri ceste je socha sv. Anjela strážcu z roku 1836. Kamenné more sa nachádza pod Kamenným vrchom - 495 metrov nad morom. Za prírodnú rezerváciu bolo vyhlásené v roku 1923 vo výmere 19,9 hektára. Predstavuje klasický príklad kamenného mora, ktoré vzniklo balvanitým rozpadom ryolitov. Ryolitové balvany zaberajú plochu asi 5 hektárov a najväčšie z nich dosahujú priemer 3 metre. Kamenné more je podľa svojho vzniku gravitačné a predstavuje najväčšie kamenné more vo vulkanizačnej časti Karpát. Keďže ryolit je vhodnou surovinou na výrobu mlynských kameňov, v minulosti tu bolo spotrebovaných asi 80 vagónov na túto výrobu, ktorá bola zastavená v roku 1937.
Z rastlinstva je tu zaujímavý hlavne výskyt rôznych lišajníkov na jednotlivých kameňoch, čo svedčí o tom, že sutiny sú pozostatkami dávneho mrazového rozpadu vo štvrtohorách. Zo živočíchov tu žijú najmä plazy, typická je tu jašterica múrová.
V staršej literatúre je popísaný zaujímavý prírodný jav na Kamennom vrchu. Na tomto vrchu sa zo strany pivovaru nachádza miesto, kde sa v lete dá nájsť ľad niekoľko metrov pod povrchom. V skutočnosti je tu aj prameň vody, ktorý má teplotu 2 - 3 stupne Celzia.
Cestou z Vyhieň sa dostávame do Bzenice, o ktorej sme písali v časti o Žiarskej kotline.
Ukončime túto časť skutočnou príhodou:

Dostal sa jeden Vyhňoran (obyvateľ Vyhní) na základnú vojenskú službu do Prahy, a tu sa ho pýtajú: "A kdeže sú to tie Vyhne?" Odpovedal veľmi pohotove: "No predsa pri Vindišlajtni".

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára