piatok, 8. októbra 2010

02. HODRUŠSKOU DOLINOU

Panovníčka Mária Terézia a jej radcovia sa v roku 1764 rozhodli vyslať následníka trónu Jozefa a jeho mladšieho brata Leopolda do stredoslovenských banských miest, aby tam spoznali to, čo by nikde inde nevideli. Návštevy sa zúčastnili najstarší syn Márie Terézie, Jozef, známy ako neskorší cisár a uhorský kráľ Jozef II. v rokoch 1780 - 1790 a jeho mladší brat Leopold, ktorý sa po jeho smrti takisto stal cisárom a uhorským kráľom v rokoch 1790 - 1792. Tretím účastníkom bol budúci zať Márie Terézie Albert (1738 - 1822), syn saského kurfirsta a poľského kráľa Augusta II. Iste je však aj dnes pre Slovensko významné, že na ceste z Viedne do Bratislavy cestovali princovia v sprievode rodičov, t.j. otca cisára Františka I. a matky Márie Terézie, ktorí sa mali zúčastniť na uhorskom sneme v Bratislave. Ďalej už, samozrejme, s dvorným sprievodom, cestovali samostatne. Čo píše o Hodruši princ Leopold vo svojom denníku z tejto cesty?
"V pondelok, dňa 23. júla, išli sme na koči až do Hodruše, kde sme vkročili do slávnej dedičnej štôlne cisára Františka, ktorá o krátky čas prejde pod vrchmi od tohto miesta až na vindšachtskú stranu, čo bude trasa približne jednu nemeckú míľu dlhá. Táto štôlňa bude slúžiť na dopravu rúd a na odvádzanie vôd z vrchov jednej strany na druhú bez pomoci strojov, ako sú to nútení robiť v iných baniach. Štôlňa má skoro dvojsiahovú výšku po celej dĺžke a je päť stôp široká. Robotníci, ktorí robia v štôlni z dvoch smerov a ktorí sa majú stretnúť v tom istom bode, nie sú už od seba vzdialení viac, ako 150 siah, preto je nádej, že toto slávne dielo bude dokončené za 18 mesiacov. Tak veľkoleposť a krása tohto diela, ako aj jeho nedoceniteľná užitočnosť preslávia obdobie vlády Františka I. a Márie Terézie a bude večnou poctou pre banského správcu Zipsera, ktorý riadi toto dielo...."


Pohľad na renesančnú klopačku v Hodruši









V ďalšej časti popisuje princ Leopold významné úspechy, ktoré už Zipser dosiahol v iných dielach, ale aj popis ďalšej cesty štôlňami. Oceňuje, že pri razení tejto štôlne sa našli nové rudné žily a štôlne sú tak pevné, že vydržia storočia bez výdrevy. Na tejto ceste stretli aj robotníkov, s ktorými sa rozprávali. Na povrch sa vracali tou istou cestou a táto im trvala 3 hodiny. Záver tejto správy si dovolím znovu citovať:
"Keď sme vyšli z tejto štôlne na tom istom mieste, kde sme do nej vošli, nastúpili sme do koča a šli sme obedovať do chýrečného pivovaru v Žarnovici." (Pivovar bol v Žarnovici založený v 17. storočí a dodával pivo a pálenku najmä pre robotníkov baní a hút v okolí Banskej Štiavnice.)
Obec Hodruša, ktorú títo budúci vladári v roku 1764 navštívili, leží asi 5 km od Banskej Štiavnice. Hlavne v minulosti boli na jej území veľmi výnosné bane, a preto sa niet čomu čudovať, že sa Hodrušania celé storočia usilovali stať slobodným kráľovským mestom. Tieto ich snahy boli koncom 15. a začiatkom 16. storočia krvavo potlačené mestom Banská Štiavnica. Ajs v nasledujúcich storočiach sa Hodruša snažila získať samostatnosť rôznymi vzburami proti mestskej a banskej vrchnosti. Osamostatnenie sa však nevydarilo a až v roku 1952 vznikla samostatná obec Banská Hodruša. Namiesto samostatnosti si však Hodruša vyslúžila slogan, ktorý sa, samozrejme, v tom období uvádzal latinsky: Ako sú Kréťania luhári, tak sú Hodrušania vždy rebeli" (Sicut Cretenses semper mendaces, ita Hodritschenses semper rebelles).
Rebélie a vzbury sa odohrali v rokoch 1525 - 1526, 1606, 1610, 1644, 1722, 1812 - 1813, 1842, 1852, 1894, 1906, 1917.
Pozdrav z Hodruše
Samostatnosť Banskej Hodruše však netrvala dlho a v roku 1970 došlo k spojeniu s Dolnými Hámrami na obec Hodruša - Hámre.
Pri ceste od rieky Hron vchádzame zo Žarnovice najskôr do bývalej obce Dolné Hámre - dnes súčasti obce Hodruša - Hámre. Obec sa stala známou hlavne koncom 19. storočia, keď tu bola koncom storočia postavená továreň na spracovanie vyťaženého kovu v týchto lokalitách. Tak bola na pozemkoch Johana Sandrika postavená továreň na výrobky zo striebra. Bolo to nevídané tempo, keď sa továreň začala stavať 22. apríla 1895. V novembri 1895 sa už v nej začalo pracovať a na miléniovej výstave v Budapešti (pri príležitosti 1000 ročnej existencie Uhorského štátu) vystavovala továreň rad výrobkov a získala aj prvý diplom za svoje výrobky. Už v roku 1900 získala zlatú medailu na svetovej výstave v Paríži.


Socha Sedembolestnej Panny Márie v Hodruši















V prvých rokoch tu bolo zamestnaných asi 190 pracovníkov. Od tých čias továreň Sandrik niekoľko razy zmenila svoj výrobný program. no s rôznymi obmenami pracuje do dnešných čias.
Toto však nie je hlavný predmet nášho záujmu. V Dolných Hámroch bolo v rokoch 1906 - 1907 postavené prvé robotnícke sídlisko v individuálnych domoch a samozrejme, po rôznych rekonštrukciách stojí dodnes.
V týchto rokoch od 1901 do 1928 bol riaditeľom Sandriku Ján Peterka, veľmi aktívny človek. Jeho zásluhou získal Sandrik zlatú medailu v Paríži, rozšíril výrobný program, zaviedol mnohé nové výroby. Už v roku 1901 postavil pri továrni školu pre deti zamestnancov (učňovský dorast), čo sa ukázalo ako veľmi prezieravé. Pred prvou svetovou vojnou tu bolo zamestnaných 500 pracovníkov, z toho 97 % domácich. V roku 1904 vzniklo závodné Kasíno, v ktorom sa v tom istom roku začali premietať nemé filmy. Pracovala tu aj telovýchovná jednota, v roku 1905 bola založená dychovka, spevokol. Prvé slovenské divadelné predstavenie sa konalo v roku 1918.

Pohľad na robotnícke sídlisko Betlehem



Ale, samozrejme, byty boli rozhodujúce, a tak sa riaditeľ Ján Peterka rozhodol vybudovať v severnej časti obce Kyslá na strmom svahu pod vrchom Kojatín, byty. Nebolo to najvhodnejšie miesto - málo slnka v zime, sneh ešte v apríli, no pozemky boli veľmi lacné, dokonca boli získané až veľmi lacno od istého Betku, ktorý sa zaoberal takouto činnosťou.
V roku 1906 sa začalo stavať a celá lokalita hneď dostala aj ironizujúce meno Betlehem (tento pojem je dodnes známy a keď som sa na Betlehem opýtal, miestni obyvatelia na tento pojem správne reagovali). Podľa J. Hindického, údajne bola v minulosti na tejto lokalite drevená chalúpka, z ktorej vychádzajúce svetlo pripomínalo to zázračné betlehemské svetlo. A tak vzniklo pomenovanie Betlehem a možno symbolizovalo aj chudobné pomery vtedajších robotníkov s pomermi, v akých sa narodil Ježiš Kristus.
Začala sa stavba. Byty boli veľmi jednoduché, v dnešnom ponímaní dvojbytovky. Každý byt mal zvláštny vchod a každý byt sa skladal z izby 5 x 5 m, kuchyne 3,6 x 4,6 m, verandy 1,7 x 4 m a komory 1,8 x 4 m. Uvádzané rozmery sú približné a priemerované, pretože tu boli postavené dva typy domov.
Z hľadiska výstavby tu bola zachovávaná maximálna hospodárnosť. Priamo v blízkosti výstavby tejto robotníckej kolónie boli otvorené dva kameňolomy, drevo bolo zabezpečované zásadne z miestnych zdrojov, tehly a strešná krytina z neďalekej tehelne v Žarnovici. Stavebné práce realizoval staviteľ z Janovej Lehoty - Pagadl. Domy nemali kanalizáciu, ani vodovod, no boli celkom dobre zasadené do nie veľmi vhodného terénu. Takto bolo vybudovaných viac ako 20 dvojdomčekov. V spodnej časti boli vybudované byty pre úradníkov.
Ešte jedna zaujímavosť. Keďže v bytoch neboli v tom čase vybudované kúpeľne, boli v tejto kolónii postavené akési verejné kúpeľne. V budove boli dve vane, malý bazén (5 x 5 m), 10 spŕch a "parenica".
Takto teda vyzerala robotnícka kolónia Betlehem, ktorá bola ešte aj po 40 rokoch najlepším robotníckym sídliskom v okolí.
Ján Peterka, ktorého sme nazvali človekom veľmi aktívnym, mal aj umelecké sklony, keď práve on vytvoril pre miestny kostol dve sochy baníkov (1900). Miestny kostol bol vybudovaný v rokoch 1892 - 1894. Zaujímavý je aj oltárny obraz sv. Antona s dvomi baníkmi.
Cestou ďalej Hodrušskou dolinou prechádzame popri dedičnej štôlni cisára Františka - je na ľavej strane, aj prechádzame proti prúdu potoka. Prvá časť štôlne bola razená najmä ručne želiezkom a kladivom v rokoch 1494 - 1637, v roku 1747 pokračovali razením pomocou pušného prachu a ukončená bola v roku 1765. Táto dedičná štôlňa odvodňovala hodrušské a piargské bane. V roku 1751 ju navštívil cisár František.
Hodruša je jednou z najstarších usadlostí banskoštiavnického regiónu. Ako už bolo uvedené, celé storočia bojovala o svoju samostatnosť, no na svojom čele mala len tzv. "viertelmeistra", ktorý bol členom mestskej rady v Banskej Štiavnici. Poschodový dom, v ktorom kedysi sídlil, sa dnes rozpadáva (oproti tomuto domu je známa klopačka).
Samotná obec je rozložená vo viacerých dolinách a to aj preto, že baníci si budovali domy čo najbližšie k štôlňam, v ktorých pracovali. Najväčšia časť je však sústredená v tzv. Hlavnej Hodrušskej doline.

Kalvária v Hodruši z roku 1820











Určitý stred obce tvorí Kalvária, ktorá bola postavená na pamiatku ukončenia cholery v roku 1752 a pozostáva z troch krížov (1820). Pod stredným krížom je kľačiaca Mária Magdaléna. Je zachovaná do dnešných čias.
Cestou vľavo sa dostávame do už spomínanej doliny s pozorovateľňou zo 16. storočia a ďalej s baníckou klopačkou, od roku 1797 hodinami, ktoré tu nainštaloval olomoucký majster T. Tlačil. Ide o typickú stavbu, ktorá sa objavuje skoro na všetkých fotografiách Hodruše. Historicky sa klopačka v Hodruši spomína už počas baníckeho povstania v roku 1525. Táto stavba s drevenou ochodzou je to začiatku 17. storočia.
Asi na úrovni klopačky sa dá úzkou cestou odbočiť znovu doľava a pri neustálom stúpaní sa nám stále viac objavuje scenéria Hodruše, až sa dá dostať ku kostolu sv. Petra a Pavla na cintoríne. Ide o neskorogotickú stavbu zo začiatku 16. storočia. Na renesančnej bráne do cintorína sa zachoval nápis s rokom výstavby 1580. V tomto cintoríne je hrob 15 obetí banského nešťastia v šachte Leopold, ktoré sa stalo 9. januára 1879. Pôvodne vybudovaný pamätník obetiam nešťastia z liatiny je v dobrom stave, žiaľ jeho nové úpravy z 20. storočia boli rozkradnuté.


Kostol Sv. Petra a Pavla na hodrušskom cintoríne.








O samotnom banskom nešťastí nám viac povie autentický článok z časopisu Obzor, ktorý vyšiel 15.1.1879. Nemenovaný dopisovateľ z B.Štiavnice píše:
"Nie tak od mojej staroby, ale od žalosti trasie sa mi pero, keď podávam smutnú správu o banskom nešťastí, ktoré dňa 9. januára zármutkom a plačom naplnilo celé okolie (...). Spomenutého dňa hnedky zrána pracovali 3 tesári v Leopoldi-štolne u Hodruši, a jako rozpráva sa, pre veľmi chladný, dolu štolňou ťahajúci vietor zapálili si oheň. Jako stalo sa, jako nie, to hádam nikdy nevyjde na svetlo. Dosť na tom, že poneváč drevo v tej štolne bolo všade týrom natreté, záhubný oheň rozmáhal sa neobyčajne rýchlym spôsobom. Keď teda pozorovalo sa, že zo štolne hustý a smradľavý dym vystupuje, oznámilo sa to šichtmajstrovi, ktorý hnedky dal vrch štolne pozatvárať a poslal dnu 4 baníkov, aby pozreli, čo je vo veci. Keď ale tí nechodili po dlhšej dobe naspak, sám p. úradník Gejza Nagy s niekoľkými robotníkmi vstúpil do bani, kde ale všetci zadusením o život prišli. Zádušlivý smrad tiahol sa podzemskými cestami (...), takže v baňách až na mílu vzdialených robotníci omdlievali a tel trapne zachovaní byť mohli, nakoľko dosiaľ vedomo, úhrnom 20 ľudí o život prišlo."
Na vysvetlenie "drevo tej štolne bolo všade týrom natreté" - znamená, že drevo bolo natreté térom, čo je nemecké slovo pre kamenouhoľný decht.
Podľa pamätníkov, kone, ktoré pracovali v bani, sa nepodusili, lebo si ľahli na zem a tak boli uchránené od jedovatých plynov.


Reliéf nad bránou cintorína v Hodruši s vyznačeným rokom 1580







Od uvedeného cintorína, na ktorom sa nedávna doba prejavila hlavne nerezovými tabuľkami a krížikmi, vedie pomedzi domy po vrstevnici chodník, ktorý odkrýva krásu prírody s usadenými nízkymi baníckymi domami, len sem-tam vidieť štôlňu - banské dielo ústiace do zeme, mnohé sa už nedajú ani identifikovať.
Cestou späť sa dá navštíviť ďalší katolícky kostol sv. Mikuláša. Je to jednoloďový kostol z roku 1387. Hlavný a vedľajší portál sú prestavané na neskorogotické, čo naznačuje prestavbu na konci 15. storočia. Na kostole je pamätná tabuľa hodrušského rodáka, národovca a spisovateľa Františka Richarda Osvalda. Oproti kostolu stojí socha Sedembolestnej Panny Márie zo začiatku 19. storočia. V Hodruši bol v roku 1845 vysvätený aj evanjelický kostol. Ide o jednoloďovú klasickú budovu s vežou.
Hodrušskú dolinu uzatvára umelé jazero z Banskoštiavnického vodného systému. Pôvodne tu boli dve jazerá, ktoré boli vybudované podľa projektov Samuela Mikovíniho v rokoch 1743 - 1745. Horné hodrušské jazero, ktoré zaberalo plochu 3,5 ha bolo po roku 1948 vypustené. Dolné jazero, ktoré v súčasnosti slúži na rekreačné účely, má plochu 4,33 ha, dĺžku hrádze 199 m šírku 6 m a výšku 22 m.
Cestou do Banskej Štiavnice na ľavej strane bola osadená na kamennom múre pamätná tabuľa na pamiatku bojov medzi cisárskymi vojskami a maďarskými povstalcami z 22. januára 1849. Pamätná tabuľa je dnes zničená.
Ešte krátke stúpanie a dostávame sa k jazeru Červená studňa nad Banskou Štiavnicou. Žiaľ, aj toto jazero je veľmi zanedbané.



Pamätník obetiam požiaru na Leopold šachte

V štôlni Všetkých svätých v Hodruši sa pripravuje skanzem, už dnes je možné do štôlne vstúpiť a pozorovať najrôznejšie techniky razenia tejto.

Pohľad na vstupný portál štôlne Všetkých svätých

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára