Podnet na výstavbu železničnej trate do Banskej Štiavnice, o ktorej sa v súčasnosti tak diskutuje dal Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici. Podnetu sa ujalo Ministerstvo verejných prác a dopravy v Budapešti, ktoré 15. 7. 1868 poverilo firmu Ladislav Kováč a spol. vykonať prípravné práce na stavbu železnice s konskou ťažnou silou (krmivo pre kone bolo lacnejšie, ako uhlie a v Uhorsku bol koní dostatok, to bol jedným z argumentov vlády v Budapešti). Je to skutočne paradoxné, lebo v tom čase už bolo rozhodnuté o výstavbe uhorskej severnej magistrály (Budapešť-Vrútky), ktorá vlastne bola modernou železnicou poháňanou parnými lokomotívami.
V prípade tejto banskoštiavnickej trate sa nakoniec rozhodovalo na základe návrhov inžiniera Wirtha a Baláža, ktorí však, našťastie, navrhli použiť parnú trakciu, ale v úzkokoľajnom prevedení. O stavbe sa rozhodlo na Ministerstve financií 23. až 24. septembra 1869 tak, že tu bude vybudovaná úzkokoľajná železnica, ktorá bude mať lokálny charakter v závislosti potrieb banskoštiavnického baníctva.
Výstavba ukončená už 2. augusta 1873
Stavba sa začala pomerne rýchlo. Už 2. augusta 1873 bola aj ukončená a po technicko-policajných prehliadkach uvedená do prevádzky. Ako to už býva, vo veľmi krátkom čase po spustení úzkokoľajnej železnice, sa začali ozývať hlasy na jej rekonštrukciu na normálny rozchod. Argumentovalo sa hlavne ekonomikou. Ešte pred koncom 19. storočia, teda storočia, keď bola trať vybudovaná, sa začali črtať nádeje na prebudovanie trate na normálny rozchod s tým, že by mala byť vybudovaná železnica, ktorá by spájala Hronskú Breznicu s Pukancom. S prebudovaním trate Banská Štiavnica - Hronská Breznica na normálny rozchod koľajníc.
V samotnej Banskej Štiavnici vznikla v roku 1897 spoločnosť F. Horschitza, ktorá sa usilovala vybudovať železničnú trať Banská Štiavnica - Hontianske Nemce. O vybudovanie tejto trate bojovalo hlavne mesto, ktoré však podmieňovalo finančný príspevok prebudovaním úzkokoľajovej trate na normálny rozchod koľajníc. Riaditeľstvo štátnych železníc rezolútne rozhodlo, že tejto podmienke nebude v žiadnom prípade vyhovené.
Samozrejme, že boj pokračoval ďalej. No v roku 1933 prišiel dokonca aj návrh na úplné zrušenie trate, pretože sa nevyplácala. Cestovalo málo ľudí a znížila sa aj preprava tovaru. Štátne banské riaditeľstvo tomu zabránilo, navyše s ešte väčším úsilím sa pokúšalo trať rekonštruovať. Pri všetkých týchto úvahách sa uvažovalo s napojením Banskej Štiavnice na Levice. Medzi ďalšie podniky, ktoré sa o rekonštrukciu trate usilovali patril tabakový, nábytkársky, či drevársky priemysel, pričom sa dôvodilo hlavne tým, že pri prekladaní sa tovar jednak znehodnocuje, jednak vznikajú náklady za prekladanie. Ako išiel čas, tak sa striedali správy optimistické s pesimistickými.
Politické „tanečky“ okolo stavby
Až po 70 rokoch od uvedenia trate do prevádzky, bolo v roku 1943 rozhodnuté o vybudovaní trate s normálnym rozchodom, ako prvej etapy prepojenia medzi Hronskou Dúbravou, Banskou Štiavnicou a Levicami. Slávnostný výkop sa konal 6. októbra 1943. Stavba však netrvala dlho, bola prerušená Slovenským národným povstaním a ďalšími vojnovými udalosťami.
Pri tomto dátume, 6. 10. 1943, je zaujímavé, že tu sa začínajú akési politické „tančeky“ okolo stavby. Samotné otvorenie prišiel vykonať nikto nie menší, ako predseda vlády Slovenského štátu (1939-1945) Prof. Dr. Vojtech Tuka. Samozrejme, že nemohol chýbať ani bulharský excár Ferdinand.
Predseda vlády Slovenského štátu V. Tuka začína výstavbu trate
S krompáčom aj Gustáv Husák
Po skončení druhej svetovej vojny sa síce v stavbe pokračovalo, ale len veľmi pomalým tempom. Stavebné kapacity boli potrebné najmä na obnovu vojnou zničeného priemyslu. Samostatnú históriu tvorí časť, ako sa ku stavbe dostala mládež, no je fakt, že 5. 4. 1948 vidíme na stavbe priamo s krompáčom najvyššieho predstaviteľa vtedajšieho Slovenska predsedu Zboru povereníkov JUDR. Gustáva Husáka. Otváral výkop mládežníckej časti a od 1.4. 1948 dostala stavba názov Trať Mládeže, pričom bol určený aj termín ukončenia, a to na 28. 10. 1949.
Predseda Zboru povereníkov G. Husák
Začala sa stavba, ktorá má svoju samostatnú históriu. Veľa sa o nej popísalo, nakoniec ešte žijú aj pamätníci, ale je zaujímavé to, že od tých čias sa na túto trať len tak začali sypať štátne návštevy najvyšších československých politikov. Určite medzi najvýznamnejšie patrila delegácia prezidenta Československej republiky Klementa Gotwalda, samozrejme, s manželkou Martou v auguste 1949. Bola to neskutočne veľká delegácia a myslím si, že nikdy pred tým ani potom nebola prekonaná.
Prezident Československej republiky K. Gottwald s manželkou
Pre zaujímavosť zúčastnili sa jej predseda Národ. Zhromaždenia Dr. John, gen. Taj. KSČ R. Slánsky, podpredsedovia vlády V. Široký a Ševčík, ministri J. Ďuriš, V. Clementis gen Svoboda, Nosek, Kliment, Petr, Dr. Šlechta, Dr. Neuman. Nechýbali ani veľvyslanci ZSSR, Rumunska, Poľska, Maďarska, Albánska, samozrejme, celý Zbor povereníkov s predsedom G. Husákom. Niekoľko razy navštívil trať podpredseda vlády V. Široký, predseda Zboru povereníkov Dr. G. Husák, Predseda vlády A. Zápotocký.
47 162 brigádnikov
Musíme uznať, že už v tom čase vládnuci komunisti si z trate urobili výletné miesto na propagáciu svojich myšlienok. Pravdou je však aj to, že na trati pracovalo 47 162 brigádnikov, z toho bolo 1 601 zo zahraničia. Mňa osobne najviac fascinovalo, že už v júli 1948 nastúpila na Trať mládeže prvá 54-členná zahraničná skupina mladých ľudí z Nórska. Nasledovali skupiny Angličanov, Francúzov, Maďarov, Poliakov, Kanaďanov, Alžírčanov, Albáncov, Rakúšanov i Indov. Počet dievčat bol okolo 12 percent.
Podpredseda vládu Československej republiky V. Široký
Skutočnosťou je však aj to, že títo mladí ľudia tam nešli pre politiku Komunistickej strany, ale preto, že chceli pomôcť vojnou zničenému Slovensku. Pracovali za stravu (veľmi biednu) a zväzácke košele.
Trať slúžila celé roky veľmi spoľahlivo a ja osobne som si jej komfort užíval v rokoch 1952 -1956. Po roku 1989 ju vyhlásili za politickú a prvé na čo sa hlásatelia tejto teórie zmohli bolo, že zničili pamätníky, na ktorých bol nápis „My staviame stavbu, stavba stavia nás“.
V článku som uvádzal niektoré fakty z histórie tejto stavby tak ako sa ozaj stali. Ako sa ukazuje, trať sa už nepodarí zachrániť a po 140 rokoch bude zlikvidovaná.
Predseda vlády Československej republiky A. Zápotocký
Dovolil by som si na záver jednu poznámku, aby sa táto 140-ročná stará dáma dôstojne rozlúčila, malo by sa konať zastavenie prevádzky slávnostným rozpílením koľajnice niektorým zo špičkových slovenských politikov. Veď v minulosti tam bolo toľko významných osobností.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára