Keď som uvažoval, ako začať písanie o ceste z Levíc do Banskej Štiavnice, našiel som poviedku Andreja Chudobu "Prečo v Devičanoch niet zlata". Zaujala ma a uvádzam ju doslovne:
"Kedysi vraj bývalo v Devičanoch toľko zlata, že orechy tu mali zlaté škrupiny a jablká zlaté zrnká. Devičanci si ho už nevážili, lebo ešte aj sliepky sa im prali v zlatom prachu.
V onom čase pásol na Trninách pastier stádo. Korbáč sa mu vliekol po zemi a nalepilo sa mu naň toľko zlata a striebra, že ním nemohol plesnúť a preto zahrešil.
- Bodaj si sa prepadlo aj so zlatom.
A v tom vyleteli dva holuby, jeden biely a jeden žltý a leteli smerom na Banskú Štiavnicu. Odvtedy zlato z Devičian zmizlo a objavilo sa - v Štiavnici."
V Devičanoch môžu hľadať pastiera, ktorý ich takto posunul na priemerne chudobnú slovenskú dedinu. Horšie je to však, podľa môjho názoru, s Banskou Štiavnicou, ktorú nikto, pokiaľ sa vie, nezaklial, nikto nevidel odletieť bieleho (striebro) a žltého (zlato) holuba a bohatstvo je preč. Nuž čo, tu už bohatstvo neodniesli holuby, ale odvážalo sa pravidelnou linkou, ktorá sa za rakúskouhorskej monarchie volala "Silberfuhranlage" (zariadenie na odvoz striebra). Touto linkou odchádzalo striebro a zlato do Viedne, Budapešti a po roku 1918 ešte aj do Prahy. Tak to už býva s chudobnými, ktorých teraz všetci, čo na nich zbohatli, poúčajú.
Cesta od Levíc do Banskej Štiavnice je vlastne cestou historickou, lebo je veľmi pravdepodobné, že práve tadiaľto sa dostali do Banskej Štiavnice prví hľadači zlata a striebra. Nakoniec, oveľa neskôr touto cestou sem prichádzali rôzne vzácne návštevy, či to už boli členovia cisárskej rodiny z Viedne alebo cestovatelia, ktorí vychádzali z Viedne a o Banskú Štiavnicu mali veľký záujem. Pritom to boli učení ľudia zo Švédska, Nórska, Dánska, Anglicka a južných častí Európy. V určitých časových obdobiach sa rakúsko-uhorská monarchia celkom ústretovo stavala k výmene vedeckých skúseností, a tak sem prichádzali vedci, aby sa jednak niečomu podučili, alebo to, čo videli v Banskej Štiavnici a okolí, mohli zaviesť vo svojich krajinách.
Nórski bádatelia, ktorí sem prichádzali od roku 1650 uvádzajú, že v Bátovciach bola posledná prepriahacia stanica pred Banskou Štiavnicou.
Pôvodne som mal úmysel začínať našu cestu v Leviciach a postupne prejsť do Banskej Štiavnice s návštevou prírodných a historických zaujímavostí. Nedá mi však, aby sme sa neposunuli ešte južnejšie od Levíc po rieke Hron, už aj preto, že práve táto rieka je taká typická pre Žiarsku kotlinu.
Ešte pred Želiezovcami Vozokanský luh
Začnime teda pár kilometrov pod Želiezovcami návštevou prírodnej rezervácie Vozokanský luh. Toto chránené územie leží v katastrálnom území Hronovce (predtým Vozokany nad Hronom) a má rozlohu 6,63 ha. Leží na ostrove medzi hlavným, dnes už upraveným tokom Hrona a jeho mŕtvym ramenom, do ktorého voda v hornej časti priteká a v dolnej vyteká. Dá sa sem dostať loďkou, ale aj prebrodiť. Prírodopisne je táto lokalita chránená z viacerých hľadísk, sú tu zachované zvyšky charakteristického lužneho lesa - vŕbovo-topoľového s osikami a brezami, s kríkovým porastom liesky a bazy čiernej. Typické sú mohutné exempláre vŕby bielej, topoľa bieleho a čierneho, brezy bradavičnatej a duba letného.
Z hniezdičov je vlastne najväčším bohatstvom ostrova kolónia volavky popolavej. V posledných rokoch tu bolo napočítaných 28 až 42 hniezd, čo sa považuje za rozsiahlu kolóniu, ktorá začína skoro na jar (marec) hniezdiť a vtedy je tu ruch ako sa patrí - ohlušujúci gagot pri opravách starých a výstavbe nových hniezd. A práve pri stavbách ináč umiernený život v kolónii sa mení na dosť nevyberaný boj o materiál na výstavbu hniezda (drevené halúzky), ale aj o samotné miesto na hniezdenie, ktoré je vybudované na najvyšších miestach korún stromov.
Keď v apríli zasadnú volavky na hniezda, aby priviedli na svet svojich potomkov, kolónia stíchne. Potravu nachádzajú aj na okolitých poliach, kde lovia hraboše a hmyz, ale určite najviac jej nájdu na mŕtvom ramene Hrona, kde dlhým zobákom majú dobrý dosah na rôzne vodné živočíchy. Samozrejme, že volavky sa dostávajú aj ďalej proti prúdu Hrona, a tak nie je žiadna zvláštnosť, že na poliach pozorujeme veľkých sivých vtákov, áno, sú to volavky popolavé.
Vo Vozokanskom luhu sa dajú pozorovať aj ďalšie vtáky - myšiarka ušatá, chavkoš nočný, svrčiak riečny, kulík riečny, vrana túlavá, sokol myšiar.
Ďalej je to celý rad chrobákov - húseničiar pižmový, prekrásna bystruška medená a záhradná, no ak som pre bystrušky použil slovo prekrásna, tak vlastne neviem, ako by som nazval fúzačov úzkoštíhleho a piesočného. Skutočne treba ich pozorovať, no ale je tu ešte liskavka topoľová a dúhová. Je len jasné, že tu nechýbajú krvilačné komáre, ktoré nám naše pozorovanie dosť znepríjemnia.
Najlepší prístup do rezervácie je z Hronoviec, kde sa poľnou cestou dostaneme k poľnohospodárskemu objektu a ďalej k Hronu a cez malý agátový lesík až k mŕtvemu ramenu. Je to exkurzia pre skutočných milovníkov prírody a citlivých pozorovateľov.
Želiezovce
Zastávkou, ktorá nám predstaví kultúrnu pamiatku, sú Želiezovce. So Želiezovcami sme sa už v našom rozprávaní stretli, keď som písal o rieke Hron, že v gotickom kostole zo 14. storočia (rok 1380) je na oltárnom stole doska rímskeho sarkofágu zdobeného rímskymi vojenskými znakmi, ktorý tu v roku 1736 vykopali. Želiezovce sú však známe aj bohatými archeologickými vykopávkami z neolitu (doby kamennej) a dôb neskorších. Veľmi vzácne sú tu nálezy kamenných foriem na odlievanie s odliatkami z obdobia staršej doby bronzovej, ďalej nález skýtskeho meča a mnohých ďalších. Mesto je písomne doložené rokom 1247.
Veľmi významnou pamiatkou Želiezoviec je barokový kaštieľ z roku 1720 v starom parku s barokovými sochami a pamätníkom rakúskeho hudobného skladateľa Franza Schuberta (1797 - 1828). Práve v tomto kaštieli je otvorená pamätná izba spomínaného Franza Schuberta.
Pôvodne patrilo územie podunajskej oblasti Panónii, potom k Veľkej Morave. Obyvateľstvo tvorili v tom čase Slovania, čo je potvrdzované aj jazykovedcami,ktorí nachádzajú pôvod najstarších obcí v slovenčine. Tak je to aj s názvom Želiezoviec, ktoré má tiež slovenský pôvod.
Prvá vlna maďarizácie sa začala Arpádovcami (panovníci na uhorskom tróne), ďalej to bolo počas tureckých vpádov, keď obyvatelia z južných častí utekali na sever. Neskôr uhorskí feudáli ďalej pomaďarčovali túto oblasť. Barokový kaštieľ, ktorý obýval feudálny rod Esterházyovcov, sa stal centrom spoločenského života počas života Johanna Carla Esterházyho, ktorý prejavoval zvýšený záujem o kultúru a umenie. Stal sa mecénom napríklad pre štátnu pokladnicu na výstavbu národného múzea (samozrejme v Budapešti), župného domu v Šahách. Do svojej rodiny v Želiezovciach pozval Franza Schuberta ako domáceho učiteľa hudby a komorného umelca pre svoje dcéry Máriu, Karolínu a syna Alberta.
Dňa 7. júla 1818 ako 21 ročný odcestoval F.Schubert na 5. mesačný pobyt do Želiezoviec. Cesta kočom z Viedne trvala 13 hodín cez Hainburg, Györ, Komárno na sever do Želiezoviec.
Do Želiezoviec prišiel s vedomím sociálnej istoty a zárukou panstva (rozumej Esterházyovcov), že bude mať dostatok voľného času na komponovanie, to nakoniec potvrdzuje v korešpondencii, ktorá sa zachovala: "... mám sa veľmi dobre, žijem a komponujem ako Boh ... som bez starostí..." V ďalších listoch však svojho brata a rodinu ubezpečuje, že ho to stále ťahá do Viedne.Dotklo sa ho napríklad, že dostával stravu z kuchyne pre služobníctvo, to iste preto, aby si uvedomil svoje nižšie spoločenské postavenie. Skutočnosťou však je, že tu skomponoval celý rad svojich hudobných diel, ktorých zoznam hudobní historici stále dopĺňajú.
V máji roku 1824 navštívil F.Schubert Želiezovce po druhý raz. Očakával, že tak, ako pri prvej návšteve, aj teraz sa mu zlepší zdravie. Pri tejto návšteve sa už spoločenská klíma zlepšila, často sa organizovali rodinné koncerty. Veľmi často hrával na týchto koncertoch s dcérou Esterházyho Karolínou. Pri tejto návšteve F. Schubert vytvoril ešte viac piesní, ako pri prvej. Aj keď F. Schubert umrel vo Viedni ako 31-ročný, dokázal za tento krátky život vytvoriť viac ako 600 piesní. Dovolil som si tento malý opis návštev F. Schuberta v Želiezovciach, aby som zvýraznil, čo sa dá vidieť v pamätnej izbe F.Schuberta v Želiezovciach. Okrem barokového kaštieľa iste padne dobre aj návšteva parku, ktorý síce druhou svetovou vojnou a výstavbou nemocnice značne utrpel, ale predsa park leží v jednej z najteplejších oblastí s potokom, ktorá umožnila vyrásť dvom americkým tisovcom do rekordných výšok u nás. Hovorí sa, že kaštieľ bol postavený už v existujúcom parku a možno preto sa tu dajú nájsť statné platany, ďalej ľaliovníky, limba, magnólie, rododendróny, japonské dule, mnohé druhy sa však už stratili. Už sme spomínali, že v Želiezovciach tvoril F. Schubert a dá sa predpokladať, že práve v tomto parku vznikli veľmi obľúbené Nemecké tance, ale aj cyklus Krásna mlynárka.
Niečo málo o Leviciach, ale aj o Levických rybníkoch a Horšianskej doline
Dostali sme sa do Levíc, ležiacich v Podunajskej nížine a širšom údolí Hrona. Staré mesto, listinne doložené v roku 1156. Je tu významná archeologická lokalita - osídlenie v neolite a sídlisk ďalších kultúr, ďalej z bronzovej doby. V 13. storočí tu bol vybudovaný hrad, ktorý strážil cesty k stredoslovenským banským mestám. Bol súčasťou panstva Matúša Čáka, no a potom sa majitelia striedali podľa vojen, ktoré tu prebiehali. V 16.a 17. storočí slúžil ako významná protiturecká pevnosť, v roku 1578 tureckým vojskám odolal, ale v roku 1663 ho Turci obsadili. Po požiari mesta v roku 1696 bol ťažko poškodený, jeho skazu však ukončili rákocziovské vojská v roku 1709. Zachovalé časti (bašta) boli až v 20. storočí rekonštruované a slúžia ako muzeálne priestory.
Tekovské múzeum je zamerané na národopisný a prírodovedný výskum, pričom tento je špecializovaný na východnú časť Podunajskej pahorkatiny, Štiavnické vrchy, juhozápadné svahy Pohronského Inovca a západné svahy Krupinskej planiny. Zbierkový fond múzea z oblasti prírody, histórie, archeológie, numizmatiky, ľudového a výtvarného umenia tvorí 80 000 kusov predmetov.
V katastri mesta Levice bola vytvorená chránená študijná plocha Podunajskej nížiny s názvom Levické rybníky. Vyhlásená bola v roku 1974 a zaberá plochu 103 ha. Na potoku Perec boli vlastne umele vybudované rybníky, ktoré sa stali hniezdišťom močiarnice mekotavej, rybára obyčajného, kalužiaka červenonohého.
Zaujímavý jav tu vznikol na jeseň v roku 2002, keď sa k týmto rybníkom nasťahovali celé kŕdle vzácnej beluše veľkej. Kŕdeľ viac ako 120 týchto jedincov je skutočný unikát. V tomto období boli štyri zo šiestich levických rybníkov vypustené s ohľadom na výlov kaprov. Zvyšky vody, ktoré zostali na dne rybníkov s množstvom rýb, sú pravdepodobne aj lákadlom volaviek - belúš veľkých. Enormný bol napočítaný aj počet kormoránov, ktorých sa tu nachádza 500 až 700 kusov.
Takéto rozmnoženie sa kormoránov, ktoré požívajú ochranu od ľudí a prakticky nemajú prirodzeného nepriateľa, prináša nový problém. Kormorány sa živia výlučne rybami a skonzumujú ich denne okolo 0,4 kg, teda 700 kormoránov potrebuje denne 280 kg rýb, za desať dní 2800 kg, za mesiac 8 400 kg ... ani sa mi nechce ďalej počítať, lebo sú to absurdné čísla. Skutočnosťou je, že v prírode rozmnoženie sa jedného druhu bez regulácie je zvlášť v našich prírodne obmedzených podmienkach veľmi problematické, nakoniec pred niekoľkými rokmi na Morave vyčistili kormorány rieku Dyje od rýb úplne.
Desať kilometrov severovýchodne od Levíc v nadmorskej výške od 165 do 276 metrov nad morom sa nachádza Horšianska dolina, ktorá zasahuje do katastrálneho územia obcí Žemberovce, Horša, Krškany a Drženice. Táto dolina bola v roku 1976 vyhlásená za prírodnú rezerváciu a rozprestiera sa na ploche 313,4 ha v Ipeľskej pahorkatine. Ide o kaňonovitú dolinu so strmými skalami, ktorú vytvorila rieka Sikenica (vyviera v Štiavnických vrchoch a je 46 km dlhá). Celá dolina je 5 km dlhá a Sikenica tu vytvára viaceré meandrovité kaňony. Oblasť je bohatá na teplomilnú vegetáciu lesostepného charakteru a jelšín. Vyskytuje sa niekoľko chránených druhov fauny, napr. včelárik zlatý, ďateľ hnedkavý balkánsky, výrik obyčajný. Sikenica preteká ďalej v južnom smere pozdĺž Hrona, ktorý tu má vyššie položené koryto, musí prejsť cez Sikenickú mokraď a pri Šarovciach sa vlieva do Hrona.
A už sú tu Brhlovce
Súčasťou Tekovského múzea sú aj skalné obydlia v Brhlovciach. Brhlovce sú malá hontianska obec východne od Levíc. Leží v Ipeľskej pahorkatine, v doline potoka Búr, v blízkosti obcí Žemberovce a Čankov.
Niekedy v treťohorách, ktoré sa začínali asi pred 65 miliónmi rokov a končili sa pred 2 mil. rokov, chŕlili sopky pravdepodobne zo súčasného Štiavnického pohoria sopečný popol a piesok, ktoré sa ukladali po vrstvách v rôznych vzdialenostiach od sopiek. Vznikli tzv. tufové horniny, v niektorých prípadoch, keď sa ešte preplavili vodou a zmiešali s ílmi vznikli tzv. tufity. Tieto materiály rokmi stvrdli a v mnohých prípadoch sa z nich stali dobre spracovateľné stavebné a ozdobné materiály. Ľudia sa ich totiž veľmi skoro zručne naučili spracovávať. Tak tomu bolo aj v okolí spomínaných Brhloviec - v prírode sa jednoducho nachádzal materiál, z ktorého bolo možné robiť tehly na stavbu domov, alebo klenby vinných pivníc, zárubne okien, dverí, schody, náhrobné kamene (ešte dnes ich môžeme nájsť na viacerých cintorínoch). V najnovšej dobe sa tu dokonca začala ťažba tufov, z ktorých sa priamym rezaním vyrábali pórovité andezitové tehly. Táto ťažba bola zastavená v roku 1963. Kamenárskemu umeniu sa údajne Brhlovčania priučili od talianskych majstrov, ktorí stavali tunajší neskorobarokový kaštieľ v roku 1756. Vtedy bol postavený aj kostolík vedľa neho. Kaštieľ je postavený na vŕšku nad Brhlovcami, žiaľ, je natoľko poškodený, že už sa mu ťažko bude dať pomôcť.
Kamenné obydlia v Brhlove
Pravdepodobne staršou tradíciou, ako výroba kamenárskych výrobkov, bolo budovanie si skalných obydlí, ktoré sa začalo niekedy počas tureckej expanzie v 16. - 17. storočí, keď ľudí k takémuto bývaniu viedla možnosť ukrytia sa pred nepriateľom. Písomný doklad o týchto obydliach zanechal Matej Bel vo svojich Notíciach z roku 1742. Skutočnosť, že tieto obydlia sú do dnešných čias obývané, je iste veľmi zaujímavá. Päť brhlovských rodín ešte obýva tieto skalné obydlia, jedna časť je upravená ako samostatná expozícia. Podľa lektorky, ktorá je pri návšteve k dispozícii, je bývanie v týchto bytoch celkom príjemné, udržuje sa tu rovnomerná teplota 17 - 20 stupňov Celzia, rovnomerná je aj vzdušná vlhkosť.
Obydlia sa nachádzajú v miestnej časti Šurda a vysekanie takéhoto bytu trvalo až 5 rokov. Keď vraj rodina očakávala nového člena, tak otec cca 1,5 - 2 m vysekal hlbšie. Samozrejme, že hĺbka bola limitovaná, pretože svetlo sa muselo dostať do miestnosti len z prednej časti. V podobných vysekaných miestnostiach sa chovali aj domáce zvieratá. V roku 1983 boli skalné obydlia v Brhlovciach vyhlásené vládou SR za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry a od júna 1992 boli tieto obydlia sprístupnené ako vysunutá expozícia ľudového bývania. S týmto cieľom bol ešte do roku 1988 sprístupnený dom rodiny Ladislava Homolu. Usadlosť má vysekané do skaly priestory v dvoch podlažiach, ďalej je tu priestor pre domáce zvieratá. Vo dvore sú už postavené aj modernejšie domy asi z roku 1933. Celá táto expozícia je zariadená dobovým nábytkom a dobovými predmetmi. Jedna časť je zariadená ako kamenárska dielňa.
Do Brhloviec sa dá dostať autom alebo autobusom z Levíc (asi 15 km).
Žemberovský val, ktorý končí až pri Orovnici
Nasledujúcou historickou zaujímavosťou, ba do dnešných čias až hádankou, je Žemberovský val alebo presnejšie podľa historikov, Spečený val pri Žemberovciach. Už viac ako 100 rokov je popísaný a z času na čas sa archeologicky skúma toto valové opevnenie, ktoré sa tiahne od Dunaja pozdĺž západného brehu Hrona a Ipľa, až niekam k Sitnu. Archeologicky bol tento val skúmaný v roku 1878 Henszlmannom, neskôr A. Kmeťom a posledný raz v roku 1975 T. Kolníkom a G. Nevizánskym. Pri posledných prieskumoch sa zistilo, že pôvodne niekoľko metrov vysoké valy s priekopami na oboch stranách sú pozorovateľné len ako nepatrná terénna vlna a v mnohých prípadoch sú pozorovateľné len odlišnou, sýtejšou zeleňou kríkového a rastlinného porastu. Najlepšie je val pozorovateľný v lesnom poraste napríklad v Orovnici, Súdovciach, Žemberovciach a Pečeniciach v okrese Levice. Pri archeologickom prieskume sa val ukázal najlepšie pri Žemberovciach, v lokalite od osady Čriepeš, kde val prechádza v starom lese. Má tu dĺžku 300 - 400 metrov a má výšku 1,5 - 2,5 metra. Archeológovia dospeli na základe rôznych neraní k názoru, že išlo o mohutný ílovitý násyp, ktorý bol v päte široký 13-15 m, výška mohla dosahovať 3-4 m, priekopy majú 1,3 - 2 m a ich vzájomná vzdialenosť je 17 m. Na vale bola ešte vybudovaná mohutná konštrukcia z dubového dreva (podľa analyzovaných uhlíkov). Výška valu aj s hradbou mohla byť 5 - 6 m. Pri výskumoch bol val na jednom mieste prekopaný, našli sa zvyšky keramiky, prepálená zemina, no podľa odborníkov sa nedalo z týchto nálezov určiť ani presnejšiu dobu vzniku, ani využitie stavby.
A tak prichádzajú na rad rôzne teórie, že ide o hraničné opevnenie z doby bronzovej, pevnostný systém Keltov, či Dákov alebo Rimanov, že sú to pozostatky po Avaroch zo 7.- 8. storočia alebo opevnené východné hranice Veľkej Moravy a ďalšie hypotézy o opevnených hraniciach uhorského alebo poľského štátu. Existujú tiež úvahy, že sú to protitatárske alebo protiturecké opevnenia. Jednoducho, do dnešných čias neexistuje jednotné vysvetlenie. Jedno je však isté, ide o dielo mohutné a jeho výstavba by bola aj v súčasnej dobe modernými mechanizmami dosť náročná. V dávnej minulosti bolo potrebné na vybudovanie takého diela nesporne veľa pracovných síl, ale aj dobrá organizácia práce. To predpokladá aj existenciu primeranej politickej moci. Podľa T. Kolníka oba takéto predpoklady prichádzajú do úvahy azda až v 1.tisícročí.
T. Kolník vyslovuje ešte jednu teóriu, podľa neho valy na južnom Slovensku nadväzujú na systém valov v maďarskom Potisí, na valy v Juhoslávii a v Rumunsku a možno mali funkciu záchytných prekážok proti útokom nomádskych jazdeckých kmeňov, najmä Hunov. Podľa tejto domnienky by musela byť výstavba valov dielom spolupráce Rimanov a stredoeurópskych barbarských kmeňov, najmä Sarmatov a Kvádov, niekedy v polovici 4. storočia.
Môžme si hádam len povedať, realitou je, že tu máme valy a kto ich staval, na to si môžeme vybrať teóriu, ktorá nám najlepšie vyhovuje.
Cestami severným smerom sa dostávame do obce Bohunice, administratívne spojenej s Pukancom, do údolia zlatonosnej rieky Sikenica vytekajúcej zo Štiavnických vrchov. Je možné, že touto riekou sa dostali hľadači zlata do Banskej Štiavnice (neďaleko leží v úvode spomínaná zlatá obec Devičany).
Bohunický - Turčanov mlyn
Bohunický mlyn
Práve na tomto potoku leží starý mlyn veľmi dobre zachovalý v stave z roku 1950. Keďže leží pri obci Bohunice, nesie meno Bohunický mlyn, alebo podľa posledného majiteľa aj Turčanov mlyn. Je upravený ako expozícia Levického múzea a stojí len niekoľko metrov od štátnej cesty. Mlyny sa na území Slovenska, teda v starom Uhorsku, začali stavať v 11. storočí, najmä na dolných tokoch riek Hrona, Nitry, Žitavy, Váhu, Ipľa, Malého a Veľkého Dunaja. Len ako príklad uvediem, že v roku 1874 bolo na Slovensku 3796 mlynov. Jedným z nich je aj koncom 19. storočia vybudovaný mlyn P.Turčana, ktorý tu zostal ako technická pamiatka. Po celé storočia mlyny boli poháňané výlučne vodou pomocou vodného kolesa, na ktoré prúdil tok vody zo spodu alebo zvrchu. Vrchný pohon mali mlyny na horných tokoch riek a spodný na dolných tokoch riek. Mlynársku usadlosť obyčajne tvorila technická časť mlynu a byt mlynára. Takáto je aj táto technická pamiatka, keď pod jednou strechou je technické zariadenie mlyna s mlynským kolesom a byt, ktorý je zariadený dobovým nábytkom. Obytnú časť mlyna tvorí kuchyňa, izba, komora a pivnica. Druhú časť tvorí maštaľ. Technická časť pozostáva z kolesovne a z mlynice s mlynským pôjdom. Pôvodne mal tento mlyn 2 sústavy mlecích kameňov a 2 menšie drevené vodné kolesá na vrchný pohon.
Zátišie pri Bohunickom mlyne
Mlyn bol modernizovaný v rokoch 1911 a 1938 a pri zrušení remeselníckej činnosti v marci 1950 bol úradne zaplombovaný, čím sa jeho stav zakonzervoval do dnešných čias. Mlyn má do dnešných čias zachovalý aj prívod vody, ktorý je asi vo vzdialenosti 200 metrov proti toku Sikenice, kde je vybudovaná zrubová hať, z ktorej sa dá prívod regulovať.
Odbočka do Pukanca
Už som písal, že Bohunice sú administratívna časť Pukanca, známeho baníckeho mestečka, ktoré sa prvý raz písomne spomína v zakladateľskej listine opátstva v Hronskom Beňadiku z roku 1075. Zlatonosné a striebronosné žily urobili z Pukanca už v 14. storočí slobodné a banské mesto, ktoré sa zaradilo do zväzku stredoslovenských miest. V časoch tureckých vojen a protihabsburských povstaní začal význam baníctva upadať.
V súčasnosti je Pukanec známy predovšetkým bielym a červeným vínom, ktoré je pestované vo viniciach v najvyššej nadmorskej výške na Slovensku, najvyšším výskytom moruše čiernej v strednej Európe a je tu aj jedna ozaj špecialita - pestovanie lahôdkovej cibule, na ktorú vraj Pukančania majú špeciálny recept, a to polievanie aj vtedy, keď prší. Hovoria "či prší, či neprší, cibuľa sa polievať musí".
Veľmi známa je aj pukanská keramika, založená na domácej, veľmi kvalitnej hrnčiarskej hline.
Najvýznamnejšou historickou stavbou v levickom regióne je gotický rímsko-katolícky kostol sv. Mikuláša. V tomto chráme sú zachovalé štyri tabuľové vyrezávané oltáre z konca 15. storočia. Zaujímavé sú aj zvyšky protitureckých mestských hradieb zo 16. storočia a neskorobarokový stĺp Sv. Trojice z druhej polovice 18. storočia.
Začína sa stúpanie do Štiavnických Baní, v Štanpochu je posledná prepriahacia stanica pred Banskou Štiavnicou
Naša cesta pokračuje štátnou cestou vedľa potoka Sikenica, cez veľmi pekné lesy k Richňavským jazerám.
Súčasný stav prepriahacej stanice
Na tejto pôvodnej ceste do Banskej Štiavnice sa v lokalite Štampoch nahádza prepriahací hostinec. Je to posledná možnosť, ktorú mali cestujúci do B. Štiavnice na výmenu koní a určite aj pre občerstvenie. Stanica bola vybavená stajňami, ale aj kováčskou dielňou. Môj priateľ J. D. mi venoval fotografie tohoto prepriahacieho hostinca, spolu s neďalekým mostom cez rieku Sikenicu.
Detail prepriahacej stanice
Na ceste nás čaká ešte jedna prírodná zaujímavosť,na pravej strane cesty pri odbočke na Počúvadlo je lúka , ktorá každú jar zakvitne prekrásnym šafranom. Táto krása je skutočne unikátna.
Most cez rieku Sikenicu
Štiavnické Bane
Pokračujme však ďalej smerom na Banskú Štiavnicu. Na začiatku obce Štiavnické Bane nás víta Windšachtské jazero. Veľmi zaujímavý pohľad nám ponúkalo toto jazero v roku 2002.
Pohľad na jazero pri generálnej oprave v roku 2002
Bolo totiž vypustené a po niekoľkých storočiach svojej existencie nám odhalilo svoje dno. Ako keby sa hanbilo, hneď sa začalo "ošacovať" - zarastať, až v určitých momentoch vyzeralo ako lúka. Návrh na postavenie jazera po roku 1711, odovzdal do rúk cisára vo Viedni M.K.Hell v roku 1710. Postavením tejto nádrže sa spolu s nižšie postavenými jazerami Evičkou a Spodnou Windšachtskou, mal zabezpečiť dostatok vody na pohon Hellom navrhnutých a skonštruovaných 7 čerpacích strojov na vodný pohon s kývavým pohybom, ktorými sa čerpala voda zo zatopených baní Hornej Bíberovej štôlne.
Bolo rozhodnuté, že hrádza bude postavená za tri roky v prípade, že bude na nej pracovať 2000 ľudí s predpokladanými nákladmi 38 000 zlatých. Celý takto naplánovaný systém nahradzoval prácu 220 párov koní, ktoré predtým čerpali vodu z Hornej Bíberovej. 220 párov koní, to je 440 koní, ktoré si už naša generácia ani nevie predstaviť na jednom mieste. Nie je to kolosálne a obdivuhodné?!
Ako to už býva, hrádzu bolo potrebné ďalej rekonštruovať a zlepšovať. K jej zvýšeniu došlo v roku 1788. Dĺžka hrádze zostala 237,1 metra, šírka 4,4 metra a výška 15,2 metra. V roku 1855 bol objem nádrže 533 700 kubických metrov a maximálna výška 14,2 metra. Zaujímavosťou je, že hrádza tvorí časť štátnej cesty.
No a tak sa našej generácii v novembri 2001 a na celý rok 2002 jazero odhalilo. Oprava hrádzí by mala stáť okolo 5 mil. Sk, čo nie je veľa za 300 ročnú službu.
Vlastne sme sa dostali na územie Štiavnických Baní, kde bolo ťažisko baníctva od 16. storočia. Aj keď sú zmienky o baníctve už zo 14. storočia, je nepochybné, že bane tu boli už dávno predtým. Dnešná obec Štiavnické Bane sa skladala pôvodne z troch častí. Ak prichádzame od Levíc, prvá časť sa volala Siglisberg, ktorá patrila do roku 1830 šášovskému panstvu, neskôr sa však stala sídlom uvedeného panstva. Druhá, stredná časť, sa volala Piarg a patrila pod mesto Banská Štiavnica a tretia, možno najzaujímavejšia, sa volala Vindiššachta. Podľa niektorých autorov sa prekladá aj ako slovenská šachta. Samozrejme, že aj táto časť patrila pod Banskú Štiavnicu.
Samotné Štiavnické Bane sú významným a cenným strediskom technických pamiatok, bohužiaľ, dnes už zachovaných iba v rozpadávajúcich sa budovách a stavbách. Významné banícke prevádzky boli príčinou nájazdov Turkov a následne vybudovaním silného protitureckého opevnenia, ktoré sa začalo stavať už v druhej polovici 16. storočia a v 17. storočí.
Obranná bašta zo začiatku 17. storočia
Hradby sa tiahli na hornom a dolnom svahu (okolo súčasnej štátnej cesty), boli spevnené ochrannými vežami a, samozrejme, že pri vstupe do mesta stála brána. Dnes už veľa z týchto opevnení nezostalo, len ojedinele sa zjaví vežička, akoby dôkaz "áno, ešte sme tu".
Koncom prvej polovice 18. storočia bol v Štiavnických Baniach vybudovaný rozsiahly komplex kláštora, ktorý vybudovali mnísi z rádu Sv. Petra Jeruzalemského, tzv. hieronimitáni. Kláštor pozostáva z budovy štvorcového tvaru a kostola, v ktorom je umiestnený barokovo-rokokový orgán s bohatou figurálnou výzdobou. Oltár Sv.Kríža je dielom už niekoľkokrát spomínaného sochára talianskeho pôvodu Dionýza Stanettiho.
Pamätná tabuľa na Štiavnických Baniach
Na druhej strane kláštora je vstup do krypty, v ktorej sú pochovaní významní banskí úradníci. Na budove je dnes umiestnená pamätná tabuľa na pamiatku významných slovenských národných buditeľov, ktorí tu pôsobili v 18. až 20. storočí, napríklad Juraj Palkovič, Ján Palárik, Andrej Radlinský, Andrej Kmeť, Ján Botto a ďalší.
Budova prvej baníckej nemocnice z roku 1648 v Štiavnických Baniach
Pred kostolom (zo strany cesty od Počúvadla) je odbočka doprava a tu sa hneď na začiatku nachádza budova prvej baníckej nemocnice, ktorá bola vybudovaná v roku 1648 a slúžila aj pre Banskú Štiavnicu. Ide o pôvodnú budovu, no určite niekoľkokrát prestavanú. Nemocnica mala na začiatku len 8 postelí pre slobodných baníkov, ženatí museli ležať doma. Koncom 18. storočia rozšírili nemocnicu na 12 postelí a začala sa podávať aj strava. V tom čase mala nemocnica tri oddelenia pre telesne postihnutých, duševne chorých a oddelenie pre chirurgické zákroky.
Cestou ďalej sa dostaneme k budove prvej baníckej školy, ktorá tu bola založená v roku 1735. V škole vyučoval Samuel Mikovíni. Jednoposchodová budova v tvare písmena "U" bola prestavaná na byty. Z pôvodnej fasády zostali zachované len slnečné hodiny. Budova bola vybudovaná v barokovom slohu, v jej strede je vstup s dreveným trámovým stropom a tehlovou dlažbou.
Správna budova Hornej Biberovej štôlne v Štiavnických Baniach
Na ľavej strane štátnej cesty, oproti popísanej uličke stojí krásny chránený strom gaštana jedlého. Centrum Štiavnických Baní lemujú kaplnky, ktoré znázorňujú život sv. Jozefa. Na pravej strane na miernom vŕšku je kaplnka sv. Jána Nepomuckého s kľačiacimi postavami dvoch haviarov v baníckych uniformách. V blízkosti tejto kaplnky stál v minulosti jednoloďový renesančný kostolík zo 17. storočia.
Naproti kaplnke stojí neskorobaroková, v minulosti administratívne budova banskej správy. Bola postavená v rokoch 1741 - 1746. Súčasne bola v tom období postavená aj budova banského meračstva a už spomínaná budova banskej školy. Budovy sú postavené v jednotnom štýle a patria ku komplexu banskej správy Hornej Bíberovej štôlne vo Vindšachte. V súčasnosti, po oprave budovy, v nej sídli Obecný úrad Štiavnických Baní.
Kaplnka Sv. Jána Nepomuckého v Štiavnických Baniach
Len niekoľko desiatok metrov ďalej pod cestou sú spomínané budovy banského meračstva, teda miesto, kde sa vyhotovovali banské mapy a mali by sme vedieť, že v takej kvalite, že Slovenský banský archív v Banskej Štiavnici, ktorý ich vlastní, je na ne aj dnes právom hrdý.
Postavené sú na mieste, kde pred tým bola šachta Eleonóra. O čase výstavby a investorovi som sa už zmienil, ďalší osud bol taký, že v roku 1910 bolo meračské oddelenie povýšené na obvodné banské meračstvo a podriadené banskému riaditeľstvu v Banskej Štiavnici. Po roku 1921 bolo presťahované do objektu Kamerhoff v Banskej Štiavnici. V súčasnosti sa budovy využívajú ako byty a kriticky treba povedať, že chátrajú.
Zaujímavá je aj pred budovami stojaca baroková socha Immaculaty (Matky Božej), žiaľ, jej stav by si vyžadoval okamžitú renováciu.
Na pravej strane, asi 100 metrov pod štátnou cestou, stojí zaujímavá budova "Strojovňa pri šachte Michal". Je to monumentálna kamenná stavba, ktorá podľa archívnych dokumentov slúžila ako strojovňa pre dva ohňové vodočerpacie stroje pri šachte Jozef, ktoré tu v rokoch 1732 - 1734 skonštruoval a postavil anglický konštruktér I.Potter (1690 - 1735). Budova strojovne má takmer jeden meter hrubé múry z lomového kameňa, najmä andezitu. Pod strechou sú otvory po drevenej trámovej konštrukcii. Pri tejto budove je pristavaná jednoposchodová stavba na prízemí s kamenným murivom, na poschodí omietnutá. Táto časť bola okolo roku 1990 rekonštruovaná. Objekt strojovne je pôvodný a nebol rekonštruovaný.
Strojovňa pri šachte Jozef v Štiavnických Baniach
Izák Potter, narodený v roku 1690 v Anglicku, zomrel v roku 1735 v Štiavnických Baniach. Významný anglický mechanik, staviteľ prvých ohňových strojov na Slovensku. Od jesene 1732 do jari 1734 postavil dva ohňové vodočerpacie stroje pre šachtu Jozef. V júni 1734 začal so stavbou podobných strojov pri šachte Magdaléna, túto prácu však už nedokončil.
V decembri 1735 umrel vo Vindšachte.
Pri odchode zo Štiavnických Baní musím spomenúť ešte niekoľkých rodákov. Nie je veľmi známe, že v Štiavnických Baniach sa narodil v roku 1880 Vojtech Tuka, riadny profesor právnej filozofie a medzinárodného práva na právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. V rokoch 1939 až 1944 bol predsedom vlády Slovenského štátu a od roku 1940 aj ministrom zahraničných vecí. V roku 1946 bol odsúdený a popravený.
Určite najvýznamnejšou osobnosťou, ktorá sa na Štiavnických Baniach narodila, bol Maximilian Hell.
Rodina Hellovcov sa prisťahovala do Banskej Štiavnice (Karol Matej Hell) v roku 1693 pravdepodobne z Čiech, niektorí autori uvádzajú, že z Horného Slavkova. Bol to významný konštruktér čerpacích strojov, projektant jazier (štiavnických tajchov). Mal však aj početnú rodinu, veď ako 22. dieťa sa mu narodil Maximilian Hell, astronóm svetového mena. Ďalší jeho syn bol Jozef Karol, ktorý sa stal významným banským konštruktérom. Táto rodina významne ovplyvnila vývoj baníctva v Banskoštiavnickom regióne.
Maximilian Hell sa narodil v roku 1720 v Štiavnických Baniach, stal sa astronómom a pedagógom svetového mena, bol členom viacerých zahraničných vedeckých spoločností, od roku 1755 riaditeľ univerzitného observatória vo Viedni, dvorský astronóm a matematik,profesor mechaniky na univerzite vo Viedni. Samostatne vydal 26 vedeckých prác. Svojimi meraniami slnečnej paralaxy pri prechode Venuše cez kotúč Slnka roku v nórskom Vardö vypočítal vzdialenosť Zeme od Slnka, čím významnou mierou prispel k výpočtom základných parametrov celej našej slnečnej sústavy. Na jeho počesť bol na Mesiaci pomenovaný kráter jeho menom "Hell". Umrel v roku 1792 vo Viedni. Pozrite si jeho pamätník neďaleko Viedne
Cestou do Banskej Štiavnice stretávame celý rad dnes už zaniknutých štôlní, na ktoré nás upozornia hlavne haldy vyťaženej hlušiny, spravidla už zarastené náletovým lesom. Každá z nich má meno - Špitaler, Jozef, Karol, Magdaléna a Leopold. Nad cestou je šachta Kristína, Siglinsberg a pri Hornom Vindšachtskom jazere Königsegg. Zo štôlní bola najvýznamnejšia Horná Bíberová, ktorá sa pre množstvo striebra z nej vyťaženého, volala matkou všetkých baní. Už v roku 1400 bola dlhá 1600 metrov (svedčí o tom dátum vytesaný v tejto vzdialenosti od ústia). V tejto štôlni sa uskutočnilo aj najviac technických noviniek. Už v roku 1604 existuje správa, že sa v nej používali strojné čerpadlá, v roku 1619 prvý čerpací stroj na konský pohon, v roku 1626 prvý vákuový čerpací stroj, ale skutočným vrcholom bol rok 1627, kedy bol po prvýkrát v baníctve použitý pušný prach. Ale zovšeobecnime tento vrchol techniky očami ľudí dvadsiateho prvého storočia. Prvé použitie výbušnín na mierové účely alebo na uľahčenie ľudskej práce, skutočne prelomový dátum a osobne si myslím, že pre celú ľudskú spoločnosť.
No a ešte niekoľko poznámok k štôlni Bíber - vraj sa v nej vyťažilo toľko zlata a striebra, ako zo žiadnej inej bane na svete. Odvodňovaciu funkciu plnila do roku 1765, keď ju nahradila dedičná štôlňa cisára Františka, ktorá bola o 200 metrov hlbšie. Pomenovaná bola po štiavnickej ťažiarskej rodine Bieber, ktorá žila v Banskej Štiavnici v 15. storočí.
Vyústenie štôlne sa nachádza na odbočke do Štefultova zo štátnej cesty Banská Štiavnica - Levice. Objekt je v záhrade asi 900 metrov vpravo od miestnej komunikácie. Zakončime cestu do Banskej Štiavnice návštevou formujúceho sa Banského skanzenu bývania baníckych rodín a uhoľného baníctva. Dominantnou stavbou tohto skanzenu je pôvodná budova prachárne postavená v druhej polovici 18. storočia, ako hlavný sklad čierneho pušného trhacieho prachu pre celú banskoštiavnickú oblasť. Predtým bol sklad pušného prachu na novom zámku. Využívala sa ešte v dvadsiatich rokoch 20.storočia (teda možno do roku 1930).Na budove bol v roku 1781 nainštalovaný prvý bleskozvod v Uhorsku, vyhotovený podľa výkresov profesora A. Ruprechta.
 |
| Hromozvod na sklade pušného prachu podľa návrhu prof. Ruprechta |
Obytné domy baníkov sú sem privezené z rôznych oblastí Slovenska a sú veľmi zaujímavé, ďalej tu leží rad strojov a zariadení z baní a hút Slovenska, na ktoré nieto peňazí, aby mohli byť inštalované. Je to obrovská škoda, že sa takto zachádza s našim dedičstvom.
Odbočka cesty doľava nás vedie na Hornú Roveň, v minulosti predmestie Banskej Štiavnice. O unikátnej kalvárii je zmienka v inej časti. Cestou však znova stretávame štôlne - staré banícke diela - štôlňa Klinger krátka, štôlňa Klinger dlhá, šachty Terézia a Weiden, ktorá uzatvára žilu Bieber v hĺbke 212 metrov. Šachta bola známa ako veľký kráter. Ťažné zariadenie bolo zlikvidované v roku 1910 a od roku 1971 je nad kráterom oplotenie oceľovým mrežovým plotom. Zo štátnej cesty je táto šachta dobre viditeľná. Ešte je tu tajch Klinger v nadmorskej výške 683 metrov. Má zemitú hrádzu dlhú 127 metrov, širokú 6,3 metra a vysokú 22,4 metra. Kapacita tajchu je 158 tisíc metrov kubických. Nádrž projektoval J.K.Hell a v roku 1759 ju pod jeho dozorom vybudovali. V roku 1829 bola pri tomto tajchu vybudovaná koľajnicová trať na dovoz vhodnej zeminy. Na tejto trati sa pohybovali banské vozíky a je celkom možné, že to bola prvá povrchová koľajnicová trať na Slovensku
Cestou do Banskej Štiavnice stretávame orechové stromy, ktoré tu dal vysadiť banskoštiavnický lekár Tóth.
