Keď som prišiel na začiatku päťdesiatich rokov minulého storočia ako študent do Banskej Štiavnice a počul som o tajchu Klinger, že je najlepšie vybavený, o Belianskom tajchu, že je najteplejší a o Počúvadle, že je to zátoka lásky, mierne povedané, bol som dezorientovaný. Nevedel som, čo je to tajch, nezrozumiteľne mi znelo aj slovo Klinger. Neskôr som slovo tajch úplne pochopil.
Banícka činnosť aj v Banskej Štiavnici zaznamenávala obdobia prosperity, ale aj obdobia úpadku a kríz. Následkom ťažby kovu v stále väčších hĺbkach vznikali problémy so zatápaním baní banskými vodami. Budovanie dedičných štôlní, ktoré banský revír odvodňovali, trvalo veľmi dlho a bolo aj finančne náročné. Problémy začali vznikať už koncom 16. a začiatkom 17. storočia.
Výpusť vody z jazera Počúvadlo
V prvej etape bol tento problém riešený tak, že ľudia čerpali vodu ručne a koňmi, ktoré poháňali gáple. Keďže podmienky s banskými vodami sa stále zhoršovali a vodu bolo nutné čerpať už koncom 16. storočia aj niekoľko desiatok metrov na úroveň dedičných štôlní, v mnohých prípadoch náklady na vyťaženie rudy boli vyššie ako výnosy z baní. Stávalo sa, že aj bane s bohatým obsahom kovov v rudách boli zatopené. Napríklad v roku 1687 v Hornej Bíberovej štôlni pracovalo okolo 30 % robotníkov len pri čerpaní vody. V absolútnych číslach vodu čerpalo 720 robotníkov. Vodu čerpali ručne a pomocou rôznych zariadení im pomáhalo 196 koní.
Na riešenie týchto problémov bolo potrebné vymyslieť mechanizmy, ktoré by nahradili ľudskú prácu. Vývoja čerpadiel sa zúčastnil rad riešiteľov tohto problému, no bezosporu
najvýznamnejšiu úlohu zohral Matej Kornel Hell, banský strojmajster, ktorý prišiel z Kremnice v roku 1693. Postupne navrhoval stále nové riešenia na už zabehnutých konských gápľoch a začal stavať nové a výkonnejšie čerpacie zariadenia. Dôležité bolo, že našiel aj spôsob pohonu týchto strojov. Na pohon čerpacích strojov sa začala používať vodná energia z vybudovaných vodných nádrží. K.M.Hell postavil v rokoch 1712 - 1715 práve na pohon čerpacích strojov dovtedy najväčšiu vodnú nádrž Veľkú Vindšachtskú.
Znova tu bol vlastne starý banícky problém. Vody, ktorá zatápala bane, bol prebytok a vody, ktorá sa mala použiť na jej čerpanie, nedostatok. Samotný región Banskej Štiavnice neoplýval veľkými zdrojmi vody a tak vtedajší odborníci využili skoro každý vŕšok, aby sa z neho voda dostávala do zberného jarku a jarkom do jazera. Využívali sa najmä jarné vody, ktoré vznikali topením sa snehu.
Ďalším významným staviteľom, ktorý pokračoval vo výstavbe vodných nádrží, bol Samuel Mikovíni, tentoraz už školený matematik, kartograf, geodet a staviteľ, ktorý prišiel do Banskej Štiavnice v roku 1735 za banského geodeta stredoslovenských miest. Súčasne mal za úlohu založiť aj banskú odbornú školu, čo sa mu aj podarilo. Veľmi úspešne sa rozbehla aj výstavba vodných nádrží, teda už spomínaných tajchov, ktorých voda sa už nepoužívala len na pohon čerpacích zariadení, ale na pohon upravárenských strojov, napríklad stúp na drvenie rudy, ďalej na pohon v hutníckych zariadeniach, na pohon hámrov, mlynov. Niektoré tajchy slúžili na rybolov a ako zdroj pitnej vody.
Pamätná tabuľa pri jazere Počúvadlo
Tak vzniklo v banskoštiavnickej oblasti postupne od 16. do 20. storočia okolo 60 vodných nádrží. Odborníci delia tieto nádrže na piargske, banskoštiavnické, kolpašské, hodrušské, vyhnianske a belianske. Nie je tiež bez zaujímavosti, že pokiaľ niektoré tajchy patria do povodia Hrona (Veľká a Malá Richňava), iné patria do povodia Ipľa.
Základom tejto sústavy bolo prepojenie nádrží otvorenými jarkami a štôlňami tak, že sa voda dostávala z jedného povodia do druhého. V Európe bol v tom čase známy vodohospodársky systém v nemeckom pohorí Harz, no banskoštiavnický systém sa vyznačoval hlavne vysokými technickými parametrami vodných nádrží (tajchov). Napríklad z trinástich najväčších umelých nádrží v Európe, bolo deväť z regiónu Banskej Štiavnice. Čo sa týka výšky hrádzí, najvyššími hrádzami do polovice 19. storočia boli práve hrádze z tohto regiónu (Rozgrund - výšky 30,2 m, Veľká Richňavská nádrž - 23,4 m, Počúvadlo - 22,5 m). Najväčším rekordérom bola vodná nádrž Rozgrund, vybudovaná v roku 1744 podľa projektu Samuela Mikovíniho, ktorá bola ešte v 19. storočí najvyššou zemnou hrádzou v Európe a do polovice 20. storočia v Československu. Odvážne boli najmä sklony svahov na oboch stranách priehrady, ktoré neprekonala ani v roku 1859 vybudovaná priehrada Meurad vo Francúzsku.
Do dnešných dní zostalo zachovaných okolo 24 tajchov. V súčasnosti je správcom týchto vodných nádrží Slovenský vodohospodársky podnik Banská Štiavnica a postupné opravovanie hrádzí niektorých jazier ukazuje, že to bolo veľmi správne rozhodnutie.
V ďalšej časti by som si dovolil upozorniť na niektoré zaujímavosti v súvislosti s konkrétnymi jazerami.
Začnem s technicky najzaujímavejšou priehradou, už spomínaným jazerom Rozgrund. O unikátnosti jeho hrádze sme sa už zmienili, ďalej patrí medzi jazerá s najväčším objemom 960 000 m3 vody, maximálna hĺbka je 22,3 m, dĺžka hornej hrádze je 138,4 m a jej súčasná výška je 23,2 m. Jazero slúžilo až do konca 19. storočia na pohon stúp vo Vyhnianskej doline. Od 19. storočia až dodnes sa plne využíva ako zásobáreň pitnej vody pre Banskú Štiavnicu. Jazero sa nachádza neďaleko Banskej Štiavnice na spojnici ciest Banská Štiavnica - Vyhne.
Pohľad na hrádzu jazera Rozgrund
Medzi najznámejšie jazerá štiavnického regiónu patrí bezosporu Počúvadlo, ktoré do dnešných čias ponúka veľmi dobré podmienky na rekreáciu. Projektantom jazera bol Jozef Karol Hell (syn už spomínaného M.H.Hella) a jeho výstavba sa začala v roku 1775. Na jeho výstavbe pracovalo už v júni 1775 priemerne 300 mužov a 400 žien. Dvorská komora vo Viedni však nie veľmi súhlasila s prácou žien, pričom dôvodila tým, že mužská práca je rýchlejšia, lepšia a lacnejšia a žiadala, aby boli ženy zo stavby prepustené. Ukázalo sa, že tomu tak nebolo, pretože ženy pracovali za 10 grajciarov za zmenu a muži za 12 grajciarov. Nakoniec, ženy na stavbe zostali a v ďalších rokoch 1776, 1777, 1778 vysoko prekračovali počty pracujúcich mužov. Aby sa však problém vyriešil, "ženy odchádzali na noc domov a cez deň sa práca organizovala tak, aby boli izolované od mužov". Pri samotnej výstavbe hrádze došlo k niekoľkým haváriám následkom dažďov, a tak sa práce predlžovali.
Málo sa o tomto jazere vie, že vodu v ňom uzatvára až 5 hrádzí, pritom hlavná hrádza je 195 m dlhá, 19 m široká a 30 m vysoká. Plošne ide o najväčšie jazero, ktoré pri naplnení má plochu 12,13 hektára. Jeho objem je 745 m3 vody, ktorá sa plní zbernými jarkami dlhými 17 746 m. Odvodné jarky mali dĺžku 13 769 m. Jazero leží pod Sitnom, asi 14 km od Banskej Štiavnice.
Počúvadlo má výpusť vo forme banskej štôlne na severnej strane pri štátnej ceste od Banskej Štiavnice. Dnes sú už mnohé štôlne prepadnuté a jarky zasypané, ale práve na tomto jazere bol realizovaný veľmi unikátny spôsob prepojenia medzi Počúvadlom a jazerom Veľká Vindšachta, a to dvoma jarkami tak, že sa voda dala striedavo napúšťať do jedného alebo druhého jazera, aj keď bolo vyššie položené. Jarky mali rôzny sklon a dali sa prepájať. Existovalo aj prepojenie s jazerom Evička tak, že sa voda dala použiť z obidvoch jazier.
Práve na výpusti vody z Počúvadla sa nachádza pamätná tabuľa s latinským textom, ktorého preklad je nasledovný:
"Postavené za panovania najvznešenejšieho pána Karola Mitrovského, slobodného šľachtica, komorného grófa banských miest v Uhorsku, cisárskeho komorníka, najvyššieho apoštolského majestátu v r. 1773 a 1776."
Karol Mitrovský žil v rokoch 1738 až 1816. Mal veľkú zásluhu aj na výrobe striebra v stredoslovenskom regióne a zaslúžil sa o razenie Voznickej dedičnej štôlne. Dátumy na tejto tabuli nie sú v súlade s už uvedenými rokmi budovania nádrže, možné je, že tabuľa bola odhalená skôr pri budovaní výpuste z jazera.
Pre tých, čo sa dostali do styku s Banskou Štiavnicou, je iste najznámejšie jazero Klinger, kde bolo už v roku 1851 zriadené verejné kúpalisko a znova jedna zaujímavosť z kúpacieho poriadku:
"Predpoludňajšie hodiny od 6. ráno do 12. hod. na poludnie je kúpanie pre ženské pohlavie a od poludnia až do 8. hodiny večer pre mužské pohlavie."
Jazero Klinger bolo pôvodne vybudované podľa projektov J.K.Hella, no v roku 1833 bolo prebudované. Pokiaľ ide o lokalizáciu, tak aj o objem nádrže, tento bol 155 800 m3, dĺžka hornej hrádze 121 m a výška 22,4 m.
Tajchom s najteplejšou vodou bol Beliansky, ktorý sa nachádza pri ceste medzi B.Štiavnicou a B.Belou. Vybudovaný bol pred rokom 1747 a slúžil na pohon stúp v Kozelníckej doline. Žiaľ, v šesťdesiatich rokoch 20. storočia došlo k pretekaniu hrádze a jazero sa už nenaplnilo. Dobrou správou je skutočnosť, že v tomto období je už hrádza opravená.
Zaujímavým technickým riešením sa vyznačujú kolpašské tajchy, ktoré sa nachádzajú v blízkosti obce Banský Studenec. Ide o tri vodné nádrže Veľká Kolpašská, Malá Kolpašská a Rybník vybudovaný postupne od roku 1727 do 1763, ktoré tvorili jeden systém vodných nádrží a poháňali stupy v Rybníckej a Antolskej doline. Pri prekonávaní jednej doliny pri Banskej Štiavnici (neďaleko sídliska Drienovce) bol na prekonanie železničnej trate vybudovaný aquadukt, ktorý už v súčasnosti neslúži svojmu cieľu, ale ešte stále slúži ako technická pamiatka.
Popis všetkých tajchov štiavnického regiónu nie je pre rozsah tohto seriálu možný, tak ich aspoň vymenujem:
Klinger, Veľký vodárenský, Malý vodárenský, Moderštôlniansky, Banky, Brennerštôlnianský, Evička, Vindšachta, Bakomi, Veľká Richňava, Malá Richňava, Počúvadlo, Ottergrund, Veľký Kolpašský, Malý Kolpašský, Beliansky, Halčiansky, Michalštôlnianský, Dolnohodrušský, Červená studňa.
Jarky, ktoré boli pre tajchy vybudované, mali tiež svoje mená, spomeňme aspoň niektoré: Kolpašský základný, Kolpašský zberný, Talvízsky, Klingerštôlnianský, Dekýšsky dolný, Široký, Tatarský, Bakomi horná štôlňa a pod.
Celkove bolo vybudovaných 98 179 metrov zberných jarkov, z ktorých 6 522 m muselo byť vybudovaných v štôlňach.
Pohľad na jazero Červená studňa
* * *
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára