utorok, 1. marca 2011

10. BOTANICKÉ ZÁHRADY V ŠTIAVNICKÝCH VRCHOCH A NAJVÄČŠÍ ŽIJÚCI ORGANIZMUS NA ZEMI

Čo je najväčším organizmom našej Zeme? Je to slon, modrá veľryba? Nie, najväčším žijúcim organizmom na našej zemeguli je strom, ktorý sa volá sekvoja mamutia. Prečo začínam takouto otázkou písať o botanických záhradách štiavnického regiónu? Prečítajte si a choďte pozrieť.

Pestované rastliny, kríky a stromy, ktoré dnes bežne pestujeme, neboli vždy známe v našich lokalitách, ba ani v Európe a mnohé sa na naše územie dostali ani nie tak dávno. Len ako príklad uvediem, že arcibiskup a veľký sadovník Juraj Lippai, ktorého sme spomínali v súvislosti s parkom Štefana Moysesa v Žiari nad Hronom, priniesol z cudziny a začal pestovať celý rad dnes už veľmi známych druhov a odrôd cudzokrajných rastlín ako tulipánu, narcisu, šafranu, ľalií, prvosienok, fialiek a ruží. Známa podnikateľská rodina Fuggerovcov priniesla okolo roku 1651 na naše územie zo Severnej Ameriky rad rastlín, medzi nimi aj tuju západnú. Zo Severnej Ameriky prišiel aj agát a na Slovensku sa začal pestovať len od roku 1739. Počas tureckej nadvlády (1526 - 1697) sa napríklad do našej krajiny dostali gaštan jedlý, topoľ pyramídový a topoľ vodný. Keďže Turci boli vynikajúci záhradníci, priniesli k nám aj rad letničiek a trvaliek. Mohli by sme vypočítavať ďalej, nie je to však cieľ nášho putovania po zákutiach Žiarskej kotliny, Štiavnických a Kremnických vrchov. Je to len vysvetlenie, prečo začali vznikať botanické záhrady.

Sekvoja mamutia v Hornej botanickej záhrade v Banskej Štiavnici

V banskoštiavnickom regióne vlastne vzniklo niekoľko významných parkov, botanických záhrad a arborétum. Veľmi zaujímavý park vznikol pri kaštieli vo Sv. Antone. Vstup do tohto parku lemovala 200 m dlhá aleja starých líp, ktoré však boli pred niekoľkými rokmi s ohľadom na ich zdravotný stav a bezpečnosť, vypílené. Voľné priestranstvá sú doplnené okrasnými drevenými plastikami. Vyššie od kaštieľa je vybudovaný anglický park, ktorý založil jeden z jeho majiteľov, bulharský excár Ferdinand Coburg. Na plošinke v parku trónila sekvoja mamutia, ktorá tu bola vysadená 19.7.1870 na počesť narodenia sa Coburgovho syna Filipa. Po 125 rokoch však táto sekvoja začala na začiatku deväťdesiatich rokov vysýchať a 17.11.1995 musela byť vypílená. Sekvoja dorástla do výšky 45 metrov a jej obvod pri zemi mal 6 metrov. Odpílili ju vo výške asi 1,5 metra a peň, ktorý po nej zostal, je zakrytý strieškou. Skutočná príčina vyhynutia sekvoje sa nezistila.

Pamiatka na sekvoju mamutiu, ktorá musela byť roku 1955 vypílená (Svätý Anton)

Sekvoja vysadená v roku 1996 v parku vo Svätom Antone

V apríli 1996 bola v parku vysadená nová sekvoja, ktorú vypestovali vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva v Banskej Štiavnici. Dnes má viac ako dva metre.

Vráťme sa ešte k popisu parku, ktorý veľmi vhodne dopĺňa nepravidelné jazierko, z ktorého kaskádami vyteká voda. V parku je rad romantických zákutí s kamennými lavičkami. Smerom nahor prechádza park anglického štýlu v lesopark s chodníkmi. Nájdeme tu rad zaujímavých jedincov duglasky tisolistej, borovice hladkej, jedle srienistej, tisu, hadieho smreka. Výsadbou týchto stromov sa zaoberal lesný správca Jeriš v období I. Československej republiky.

Ďalšími objektmi so zbierkami krov a rôznych rastlín sú botanické záhrady v Banskej Štiavnici, ktoré vznikli pod vplyvom pôsobenia Banskej a lesníckej akadémie, ktorá 150 rokov pôsobila v tomto meste. Nie je veľmi známe, že ide o dve botanické záhrady, práve tá staršia - Dolná botanická záhrada, je menej známa a treba povedať, že aj menej zachovalá. Patrí k nej aj budova Fortuna, ktorá nás víta po ľavej strane Banskej Štiavnice - pri príchode z Podhoria. V tejto budove boli umiestnené lesnícke katedry spomínanej akadémie.

Dolnú botanickú záhradu vysadil po roku 1810 H. Wilkens (profesor lesníctva na banskej akadémii) ako súčasť lesníckeho inštitútu. Výsadbu dokončil profesor Schwarz.

Hornú botanickú záhradu začal zriaďovať profesor Wagner v roku 1847, ktorý tu najskôr zriadil škôlku, v ktorej pestoval sadenice stromov. Prvý plán na skutočnú botanickú záhradu vypracoval v roku 1868 profesor Ferdinand Illés. Neskôr sa zveľaďovaniu venovali najmä prof. Ľ. Fekete a E.Vadas.

Obe botanické záhrady sú vysadené rôznymi domácimi a cudzokrajnými drevinami. Určite najpozoruhodnejšou je sekvoja obrovská (niektorí autori uvádzajú mamutia), ďalej pseudoplatan, céder atlantický, kôrovník amurský, kryptoménia japonská a ďalšie, celkove asi 250 druhov cudzokrajných drevín. Záhrada zaberá plochu 3,45 ha. V záhradách je niekoľko malých pamätníkov pripomínajúce rôzne príležitosti. Dominantným je busta Andreja Sládkoviča.

Sekvoje obrovské vysadené koncom 19. storočia

Súčasťou Hornej botanickej záhrady sú aj tri budovy bývalej Banskej a lesníckej akadémie. vybudované pred viac ako 100 rokmi. Ide o budovy palácového typu, ktoré boli vyhlásené za kultúrnu pamiatku.

Poslednou zbierkou rôznych druhov stromov je arborétum v Kysihýbli. Založil ho v roku 1900 asistent na baníckej a lesníckej akadémii J. Tužon na ploche 7,73 ha. Arborétum je rozdelené na 350 plôch o veľkosti 15 x 15 metrov a bolo tu vysadených 282 rôznych druhov drevín, pochádzajúcich z rôznych častí sveta, najmä však zo Severnej Ameriky.

Pokiaľ prístup do parku vo Sv. Antone a botanickej záhrady je voľný, vstup do arboréta je potrebné dopredu telefonicky dohodnúť.

V úvode som uviedol, že sekvoja je najväčším žijúcim organizmom na našej zemeguli. V okolí Banskej Štiavnice ich od roku 1877 vysadili 25. Sekvoja vo Sv. Antone neprežila, v Hornej botanickej záhrade som ich napočítal jedenásť. Majú výšku okolo 35 - 40 metrov a obvod pri zemi max. 6 metrov.

Sekvoja mamutia pochádza zo Severnej Ameriky. Pri osídľovaní Ameriky došlo k takej ťažbe, že sa prakticky dostala na listinu chránených druhov a musela byť chránená. Dnes sú zachované jedince v národných parkoch v Kalifornii, ktoré sú vysoké 100 m a ich vek sa odhaduje na 3000 rokov. Ich počet v Amerike je dnes tridsaťtisíc. Sú to jedince, ktoré si pamätajú dinosaurov. Ak si zanalyzujeme život sekvoje, zistíme, že ide o malý zázrak prírody, ktorá je jednoducho pripravená na všetko. Sekvoja, ktorá má na rozmnožovanie semienka v šiške, len o niečo väčšej ako vlašský orech, sa rozmnožuje len po veľkom požiari. Na otvorenie šišky je potrebná teplota okolo 800 stupňov Celzia a aby popol po vyhorenom lese vytvoril takú úrodnú pôdu, že semeno padne skutočne na "úrodnú pôdu". Čo je ale veľmi zaujímavé, že kôra sekvoje, ktorá je viac ako 10 cm hrubá a má vzhľad napeneného plstnatého materiálu, je tak napustená tanínom, že sa len veľmi ťažko zapáli.

Sekvoje v Banskej Štiavnici majú teda viac ako 100 rokov, sú veľmi impozantné a stoja za to, aby sme ich obdivovali. Predstavte si, že musia aj do najvyššej časti, teda do výšky 40 m (v Banskej Štiavnici) načerpať životodarnú vodu.

1 komentár:

  1. V r.1978 jsme si z rekreace přivezli šišku z výše uvedeného sekvojovce a manželovi se podařilo ze semínka vypěstovat stromeček, o jehož přežití bojoval několik let! Dnes je to krásný, návštěvami obdivovaný, dominatní strom v naší zahradě!!!

    OdpovedaťOdstrániť