Dedičné štôlne slúžili na odvodňovanie jednotlivých ťažobných baní, keď sa ťažba dostávala do nižších vrstiev. Dedičné sú preto, že ich stavali celé generácie. Budovanie týchto štôlní bolo skutočne úctyhodným výkonom a napríklad kodifikácia dedičnej štôlne z polovice 18. storočia dáva takéto právo: "ak niekto razí štôlňu dedičnú a správne a účelne zabezpečí odvodňovanie a potrebné vetranie a za jeden rok vyrazí jednu siahu štiavnickú, t.j. 2,1 m a môže to dokázať, dostane štôlňu so všetkými právami". Také to bolo tempo - 2,1 metra za jeden rok.
Dedičné štôlne patria medzi najstaršie technické pamiatky, žiaľ, málo z nich vidíme, pretože sú pod zemou. Tu je zhmotnená ťažká fyzická práca celých generácií baníkov, ale aj náročná inžinierska činnosť.
Odvodňovacie dedičné štôlne sa začali budovať už v 13. storočí (panovník Bela IV.), vtedy ešte pravdepodobne podľa zvykového práva, ktoré známe mesto Banská Štiavnica v Uhorsku malo. Od roku 1571 upravoval banícku činnosť, ale aj budovanie dedičných štôlní Maximilianov banský poriadok, ktorý zosúladil hospodárske a právne pomery v baníctve.
Týmto zákonom boli upravené všetky prípadné sporné pomery, ktoré mohli pri hĺbení takýchto ekonomicky a technicky náročných diel vzniknúť. Predpísané bolo napríklad stúpanie (10 promile), vertikálna vzdialenosť od šácht a štôlní a spôsob, ako ich môžu majitelia v prípade, že narazia na rudné žily, využiť. Tieto štôlne slúžili aj na prieskum rudných žíl a ich ťažbu.
Povolenie raziť dedičnú štôlňu vydával komorný gróf v Banskej Štiavnici alebo správca baní v Banskej Bystric
Dedičné štôlne sa stali miestom rozvoja technického pokroku, ktorý sa prejavoval v rôznych zlepšeniach technológie a techniky banských prác. Práve v týchto oblastiach získala Banská Štiavnica niekoľko prvenstiev.
Dlhý čas bola najpoužívanejšou technológiou razenia štôlní metóda ručného rozpojovania hornín pomocou "želiezka a kladivka". Bola to práca mimoriadne ťažká a časove náročná. Štôlne, ktoré takto vznikli v tvrdých horninách, sa volajú "kresanica". Takéto štôlne môžeme vidieť v podzemnej expozícii Banského múzea v Banskej Štiavnici na sprístupnenej štôlni Bartolomej. Tu si uvedomíme, koľko ľudskej práce a vytrvalosti museli vynaložiť naši predkovia, aby sa zabezpečil úspešný chod baní. Preto nie je ani prekvapujúce, že tu bol na uľahčenie tejto práce prvý raz na svete použitý na rozpojovanie hornín čierny strelný prach. Stalo sa tak 8. februára 1627 v prekope Daniel v dedičnej štôlni Horná Bíberová. Čierny strelný prach odskúšal Gašpar Weindl a práve od týchto čias sa využívali výbušniny ako pomocníci človeka. Tento spôsob sa potom rýchlo rozšíril nielen po celom území dnešného Slovenska, ale aj v cudzine.
i
Veľmi závažnou otázkou bola doprava a tu je ďalší príklad, keď bol v Banskej Štiavnici vyvinutý tzv. "uhorský" vozík. Vozík mal dve väčšie kolieska v ťažisku a dve kolieska menšie vpredu, čím sa dal riadiť aj na dvoch kolieskach, čo v úzkych štôlňach znamenalo zlepšenie ovládateľnosti.§
V rokoch 1825 - 1828 sa vo Svätotrojičnej štôlni zriadila železná koľajová dráha. Dopravná trať mala dĺžku 1100 metrov a dva vozíky boli spojené s drevenými trámami. Jeden kôň ťahal 7 takto spojených vozíkov. Bola to prvá konská trať so železnými koľajnicami v Európe.
Významnou dedičnou štôlňou bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., ktorá bola neskôr premenovaná na dedičnú štôlňu Voznickú (štôlňa vyúsťuje pri obci Voznica). Táto zaznamenala niekoľko prvenstiev. Začala sa raziť v roku 1782 a jej razenie trvalo 96 rokov. Ukončená teda bola v roku 1878. Jej pôvodná dĺžka bola 16 538,5 metra, čím sa stala najdlhším podzemným banským dielom na svete. Štôlňa odvodňovala bane štiavnického a hodrušského regiónu a vyúsťovala do rieky Hron. Pre banský erár mala v tom čase mimoriadny význam, a preto sa tento zameral na intenzívne technické riešenia. Keďže použitie výbušnín už bolo známe, orientácia smerovala na použitie vŕtacích strojov, a tak tu boli do prevádzky uvedené prvé domáce vŕtacie stroje. Zásluhu na skonštruovaní prvého vŕtacieho stroja mal banskoštiavnický inžinier Gustáv Richter, ktorý tento stroj uviedol do prevádzky v roku 1875. Ďalší stroj, hlavne na razenie čelných chodieb, bol stroj Eugena Broszmana. Veľmi účinne im pomáhal Ing. Anton Péch, ale hlavne majiteľ vyhnianskeho závodu Karol Kachelmann, ktorý vyrábal vŕtacie stroje, upínacie stroje a kompresory pre konkrétne štiavnické potreby. Vrtáky zhotovovala známa železiareň v Hronci, menšie množstvo aj závod vo Vyhniach. Nakoniec boli dovezené aj vŕtacie zariadenia zo zahraničia, tieto sa však neosvedčili. Tak sa stalo, že prvenstvo vo vŕtaní otvorov pre výbušniny bolo v Uhorsku použité práve tu. Vysoká úroveň vŕtania dier pre výbušniny umožňovala aj odpaľovanie väčšieho množstva náloží naraz. A tak to bol znovu štiavnický inžinier G.Richter, ktorý zaviedol elektrické odpaľovanie výbušnín. Súčasne vypracoval postup, že navŕtaná čelná strana sa odpaľovala postupne, napríklad stredné vývrty sa odpaľovali naraz, čím sa významne narušil stred, potom sa v určitom časovom slede odpaľovali tiež naraz, a tak sa dosiahlo významného úspechu. Bolo to tak isto uhorské prvenstvo.
V 20. storočí sa začala realizovať druhá dedičná voznická štôlňa, táto však už úplne modernými prostriedkami. Táto nová dedičná štôlňa mala nahradiť starú, ktorá slúžila 112 rokov. Razenie novej štôlne sa realizovalo modernou technikou s použitím raziaceho štítu a technológiou pretláčania prefabrikovaných podchodov. Razenie sa začalo výkonným tunelovacím strojom Wirth v kruhovom profile 3,3 m v lete 1980. Išlo o to, že nová odvodňovacia štôlňa mala mať väčší prierez, aby sa na jej údržbu mohli používať technické prostriedky. Štôlňa bola ukončená v roku 1989 a má 13 830 m. Aj pri razení tejto štôlne bolo zaznamenaných niekoľko prvenstiev. Tak v roku 1981 tu bol vytvorený československý rekord raziacim strojom, keď za 31 dní bolo vyrazených 520 metrov chodby a vzápätí na tom v tom istom roku bol vytvorený svetový rekord v razení týmto strojom 812 metrov za 31 dní.
Dedičné štôlne, kde sa realizoval najväčší technický pokrok, sú už dnes len pamiatkou s portálom pri vyústení na povrch. Dovolím si spomenúť aspoň niektoré.
Vstupný portál štôlne Glanzenberg v Banskej Štiavnici
Najstaršou zachovanou dedičnou štôlňou je Bíberová z roku 1400. Starou dedičnou štôlňou je aj štôlňa Glanzenberg, ktorá vyúsťuje priamo v meste povyše pošty. Dedičná štôlňa Glanzenberg má najväčšiu nádej, že bude v krátkom čase sprístupnená pre verejnosť. Prvou časťou štôlne sa dostávame od námestia so sochou sovietskeho vojaka až na miesto, kde sídli expozitúra Všeobecnej úverovej banky. Na tomto mieste (v podzemí) je umiestnená pamätná tabuľa z príležitosti návštevy cisára Františka Lotrinského (manžel Márie Terézie) v roku 1751, ďalej sú tu tabule (už nečitateľné) rôznych vysokých hodnostárov. Túto štôlňu navštívil v tridsiatich rokoch aj. T.G.Masaryk a v roku 2001 tu pribudla pamätná tabuľa prezidenta Slovenskej republiky R. Šustera a ministra životného prostredia L. Miklósa, ktorý sa zasadil o opravu štôlne tak, aby mohla byť sprístupnená verejnosti. Štôlňa Glanzenberg sa stala miestom pre odhaľovanie pamätných tabúľ významných osobností, ktoré navštívia Banskú Štiavnicu a tak pribudli pamätné tabule Monackého princa Alberta, rektora a dekanov baníckych a hutníckych fakúlt zo Slovenska, Čiech, Maďarska a Rakúska, generálneho tajomníka Unesca.
V dolnej časti Banskej Štiavnice vyúsťuje Svätotrojičná štôlňa. Veľmi známa je už spomínaná dedičná štôlňa Jozefa II. alebo Voznická, z ostatných je treba spomenúť Beliansku dedičnú štôlňu. Zo zachovaných štôlní je tu stará štôlňa Antona Poduánskeho vo Vyhniach, štôlňa Jána Babtistu v Hodruši, Dlhá a Krátka štôlňa Klinger, Hofferova štôlňa v Bankách a pod.
Práve na sprístupnenie týchto významných technických pamiatok bolo koncom šesťdesiatich rokov minulého storočia založené v Banskej Štiavnici Banské múzeum v prírode, jedinečný skanzen, v ktorom je dnes sústredený celý rad cenných pamiatok.
Podzemnú expozíciu tvoria dva najvrchnejšie obzory šachty Ondrej Bartolomej a Ján. Ide o uzavretú fáraciu trasu s dĺžkou 1 km, ktorá zahrňuje banské diela rôzneho charakteru zo 17. a 19. storočia. Znázornené sú tu všetky spôsoby dobývania hornín.
Banský skanzen s novou aktivitou - geologická skladba slovenských pohorí
Vo vonkajšej expozícii na povrchu sú nainštalované rôzne zariadenia, čerpadlá, vŕtacie stroje, nakladače. Iste veľmi zaujímavým exponátom je vodostĺpcový ťažný stroj z roku 1881, ktorý pracoval v šachte Lill v Hodruši. Tento vodostĺpcový stroj vyrobila továreň K. Kachelmanna vo Vyhniach. Je to posledný existujúci stroj, ktorý bol vyrobený na princípe vodostĺpcových zariadení, ktoré začal v polovici 18. storočia stavať v Banskej Štiavnici Jozef Karol Hell.
Unikátnou expozíciou je expozícia geologickej stavby slovenských pohorí s bohatou zbierkou jednotlivých hornín.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára