14. BANSKÁ ŠTIAVNICA A HUTNÍCKO – EKOLOGICKÁ PAMIATKA EURÓPSKEHO VÝZNAMU

Banská Štiavnica a hutnícko-ekologická pamiatka európskeho významu - zrnko pravdy o našej histórii, ktoré už naši potomkovia pravdepodobne neuvidia.

Kedy sa lekári a odborníci pre baníctvo, hutníctvo a ostatné výrobné činnosti začali zaujímať o zdravie ľudí na pracoviskách, prípadne v ich okolí?

Pozrime sa napríklad čo hovorí o sociálnej situácii vo svojom diele J. Agricola z roku 1555 z oblasti Banskej Štiavnice, Kremnice a Španej Doliny (osobne túto oblasť navštívil) "... žijú tam ženy, ktoré boli aj sedemkrát vydaté, pretože muži baníci umierali mladí."

Je to veľmi jednoduché konštatovanie, ale viac sa o zdravotnom stave robotníkov nedozvedáme.

V roku 1671 prichádza do stredoslovenských baníckych miest anglický prírodovedec a lekár anglického kráľa Eduard Brown, ale o sociálnych zdravotných podmienkach sa tiež nezmieňuje - opisuje len havarijné príhody, pri ktorých došlo k usmrteniu viacerých baníkov, napríklad pri návšteve Windšachty: "Ukázali mi miesto, kde výpary usmrtili päť chlapov a jednu vysokopostavenú osobu, preto tam umiestnili vetracie kanály." Alebo príhoda z baní v okolí Kremnice: "Rozprávali mi, že výpary usmrtili naraz 28 ľudí v štyroch štôlňach, v každej po sedem." Riešením aj tu bolo, že od spodu baní až po povrch namontovali rúru.

K určitému pokroku prišlo v roku 1786 pri skúšaní nepriamej amalgamácie - metódy Ignáca von Borna v Sklených Tepliciach, keď posudok na zdravie ľudí, ktorí metódu realizovali, dostal za úlohu vypracovať hlavný lekár banskoštiavnickej banskej komory doktor Johann Georg Hoffinger. Tento vo svojom posudku konštatuje, že každá priemyselná činnosť je do určitej miery škodlivá, no podľa jeho sledovania je použitie ortuti menej škodlivé, ako predchádzajúce technológie na výrobu striebra pomocou olova. K otravám ortuťou však dochádzalo.

Takýto nárazový popis jednotlivých udalostí nám iste nedá dobrý prehľad o skutočnom vývoji, no vidieť, že ani nie tak dávno sa pracovnému a životnému prostrediu nevenovala pozornosť.

Chorobnosť pri ťažkých baníckych a hutníckych prácach v zlom prostredí neustále narastala, a tak funkcia banského lekára pre Banskú Bystricu, Banskú Štiavnicu a Kremnicu bola navrhnutá už v roku 1612. Od roku 1850 boli už lekári v Banskej Štiavnici, Windšachte, Štefultove, Banskej Hodruši a v Sklených Tepliciach.

Lekári mali svoje predpisy a museli kontrolovať aj zdravotný stav robotníkov, ktorí do zamestnania nastupovali. Činnosť to už bola pomerne komplexná.

V roku 1873 nastúpil za chirurga a hlavného banského lekára v Banskej Štiavnici na základe súbehu, ktorého sa zúčastnilo 10 lekárov, MUDr. Imrich Tóth, s ročným platom 1000 zlatých, ale radom rôznych výhod. Ako zaujímavosť uvediem, že aj 160 zlatých ročne na kočiša (manažérske auto?).

Práve MUDr. Imrich Tóth (1844 - 1928) sa radikálne rozhodol riešiť hygienické problémy jednotlivých pracovísk. Okrem toho viedol aj Banskú nemocnicu v Banskej Štiavnici (jej budova sa nachádza pod kalváriou), prednášal hygienu na Banskej akadémii, hlavnom gymnáziu a evanjelickom lýceu.

Významné úspechy dosiahol pri liečení tzv. baníckej - tunelovej nemoci, označil jej príčiny za nedostatok hygieny a podarilo sa mu postupne tento problém riešiť.

Pokiaľ sa týka hutníctva, bola v tom čase medzi robotníkmi huty v Banskej Štiavnici veľmi rozšírená olovienka (saturizmus), ako bezprostredný následok práce v huti, kde prichádzali robotníci do priameho styku s výparmi olova pri rôznych technologických operáciách. Robotníci sa dostávali až po chronickú otravu olovom, ktorá sa prejavovala ochrnutím svalstva na rukách, pričom ich táto choroba tak oslabovala, že zvyčajne umierali mladší ako 50-roční.

MUDr. Imrich Tóth navrhol rad opatrení na zlepšenie situácie, ktoré smerovali do osobnej hygieny (umývanie rúk, zriadenie kúpeľne, čistenie pracovísk, osobné ochranné pomôcky na dýchanie), ďalej do oblasti stravovania (navrhol prideliť pre robotníkov 35 - 50 g slaniny alebo 1 l mlieka na pracovnú zmenu) a v neposlednej miere to boli opatrenia technické, ktoré mali výpary z pecí odviesť tak, aby ich pracovníci nedýchali. Nad pracovným otvorom plamencových pecí boli vytvorené štvorhranné odsávacie zariadenia (odsávacie klobúky), ktorými sa plyny odsávali exhaustorom, pričom vyústenie tohto odsávania bolo komínmi 3 m nad strechou. Takýchto opatrení navrhol MUDr. Imrich Tóth niekoľko. Jedným z technických opatrení bolo v roku 1890 vybudovanie mohutného dymovodu do 50 m vysokého komína na vrchu Lintich, ktorý sa nachádza nad hutou v Banskej Štiavnici. Toto ekologické dielo, ktorým boli postupne odvádzané všetky dymy z centrálnej huty, ale aj olovené výpary z plamencových a neskôr všetkých ostatných pecí, bolo ešte asi roku 1990 v takom technickom stave, že sa dalo pomerne bez veľkých nákladov zachrániť aj pre budúce generácie. Nakoniec ešte v 80.rokoch minulého storočia slúžilo na odvod spalín z tavenia zinkových odpadov.

Komín na vrchu Lintich

Žiaľ, posledné obdobie nebolo tejto pamiatke naklonené. Najskôr bol asi na 50 % ukradnutý plech a neskôr začali kradnúť aj tehly z klenby kanála, ktoré sú z hľadiska stavebného úplne bezcenné s ohľadom nasýtenia exhalátmi.

Celý komplex sa skladá z 3 častí, a to prašnej komory, dymovodu a 50 m vysokého komína. Na vstupe do dymového kanála bola vybudovaná mohutná prašná komora s pôdorysom 30x10 m z kameňa, vo vnútri vymurovaná červenými tehlami. Komora bola zastrešená drevenou strechou. Technologicky táto časť slúžila na zachytenie najhrubších prašných častí a odlučovacieho efektu sa dosahovalo znížením rýchlosti prúdenia.

Ďalšiu časť zariadenia tvorí dymovod, ktorý je postavený nad terénom, sleduje profil vrchu Lintich a má dĺžku 400 m. Kanál ma klenbovitý strop, vnútorné rozmery sú: šírka 1,8 m a výška 2,2 až 2,6 m. Je vybudovaný z kameňa a vo vnútri je vymurovaný červenou tehlou. Po každých dvoch metroch je kanál spevňovaný železnými skobami. Pôvodne bol kanál zakrytý šindľovou strechou, táto však bola pri poslednej generálnej oprave na začiatku 70. rokov nahradená strechou z pozinkovaného plechu. Celý dymový kanál je rozdelený na 9 sekcií, ktoré sú delené vchodmi do kanála a sú od seba vzdialené 17 až 21 m. Vchody do kanála boli pri normálnej prevádzke zamurované červenými tehlami na slabú vápennú maltu. Čistenie kanála sa robilo dvakrát za rok. Pri čistení sa otvor vyrúbal a mohlo sa na čistenie do kanála vstúpiť. Rôznou výškou kanála sa dosiahla zmena prierezu kanála, tým aj zmena rýchlosti prúdenia, čím dochádzalo k usadeniu ďalších, jemnejších frakcií prachu a ochladeniu plynov aj ku kondenzácii prachových zložiek z technologického procesu. Ešte v súčasnosti je na dne kanála 0,90 m výška zachyteného prachu.

Pohľad na odprašovací kanál slúžiaci na odvod spalín a exhalátov

Poslednú časť tohto komplexu tvorí komín, ktorý meria 50 m a prevýšenie do ústia prašnej komory je 142 m. Komín je v spodnej časti stavaný ako 8-uholník a jeho ďalšia časť má kruhový prierez. Výtvarné stvárnenie komína je veľmi zaujímavé a zaslúžil by si väčšiu pozornosť, hoci len pre túto skutočnosť.

Ako vyplýva zo štatistiky MUDr. Imricha Tótha, ktorú v Zborníku Slovenského múzea IX uverejnil Mikuláš Blázy, olovienku sa podarilo zdolať až v roku 1905, keď z 271 robotníkov huty bolo otrávených len 5. V rokoch 1885 - 1895 bolo ročne 100 - 200 chorých na olovienku.
Okamžité zníženie výskytu olovienky sa nedosiahlo bezprostredne po uvedení komína do prevádzky, ale po roku 1891 aj následkom toho, že boli uvádzané stále nové zariadenia do prevádzky. Aj napriek uvedenej štatistike je skutočnosťou, že popísaný komplex bol vybudovaný veľmi dômyselne a za roky prevádzky zachytil tisíce ton toxických prachov, ktoré by boli určite zhoršovali zdravotný stav pracovníkov huty, obyvateľov a pôsobili by veľmi negatívne na krajinu.

Táto ekologická pamiatka, ktorá vznikla na odsávanie a čiastočne zneškodňovanie škodlivín zo Striebornej huty v Banskej Štiavnici nadväzuje na hutu, respektíve taviareň banskoštiavnickej huty, ktorá ako technická pamiatka od roku 1973 čaká na svoju opravu. Technologické zariadenie, ktoré je v nej inštalované, predstavuje technológiu z roku 1872, keď bola generálne modernizovaná. Nachádzajú sa tu dve šachtové pece, pracovisko na rafináciu olova v rafinačných kotloch a tzv. anglická pec, v ktorej sa vyrábali zlato-strieborné zliatky.

Vchod do odprašovacieho kanála

Je to skutočne veľká škoda, že sa nenájdu prostriedky na zachovanie takýchto jedinečných pamiatok. Som presvedčený, že pokiaľ by sa takéto významné dielo nachádzalo v zahraničí, tak by to bol skanzen, ktorý by lákal návštevníkov z celej Európy.

Ešte malá poznámka k termínu "životné prostredie", ktorý v tom čase nebol, známy. Dielo určite prispelo k jeho zlepšeniu, lebo značná časť exhalátov bola likvidovaná, ale je tu aj okrem bohatej publikačnej činnosti MUDr. I. Tótha (prevencia proti chorobám, alkoholizmus, vetranie bytov, osobná hygiena a pod.) jeden významný ekologický čin. MUDr. I.Tóth zistil, že pre Banskú Štiavnicu sa najlepšie hodí pestovanie orechových stromov, začal ich pestovať a rozmnožovať a v roku 1896 dal vysadiť 10 000 orechov v chotári mesta Banská Štiavnica a na prístupných cestách. Výsadbu začal osobne vysadením orecha pri Piargskej bráne. Sám to zdôvodňoval: "chcem, aby každé banícke dieťa malo za klobúk orechov". 10 000 orechových stromov - musela to byť ohromná práca a ešte aj dnes, po viac ako 100 rokoch, ich nájdeme pri cestách v okolí Banskej Štiavnice. Je to teda pamiatka na MUDr. I. Tótha.

K ekologickej pamiatke sa dá dostať cez bývalú hutu, tá je však súkromným majetkom a prístup nemusí byť bezproblémový, navyše plot ohraničujúci hutu je uzamknutý. Ďalšou cestou je odbočka pred hutou z cesty na Sv. Anton. Odbočiť treba doprava a po poľných cestách sa dá ísť autom k majeru a potom peši ku komínu.

Podľa môjho názoru tu sú začiatky ekologického myslenia u nás a máme k tomu na Slovensku aj hmatateľný dôkaz.

* * *