nedeľa 6. marca 2011

17. SITNO - AKROPOLA NAD SLOVENSKOM

Sitno je najvyšším vrchom Štiavnického pohoria. Je vrchom opradeným mnohými bájami a povesťami. Určite najvzácnejšia je tá, ktorá hovorí o Sitnianskych rytieroch, žijúcich v masíve Sitna. Tu čakajú pripravení pomôcť Slovákom vtedy, keď im bude najhoršie.

Jeden dramatický autor vo svojej hre o Slovenskom národnom povstaní nechal svojich hrdinov putovať za Sitnianskymi rytiermi, aby pomohli ich bojujúcej jednotke. Sitnianski rytieri však ich prosbe nevyhoveli. Nevieme prečo, nevie to ani autor, ale je tu niekoľko možností. Buď sa už rytieri v podzemných palotách Sitna nenachádzajú, alebo sa nevedia zjednotiť, kedy pomoc skutočne potrebujeme. Môžu nám tiež nerozumieť, ale najskôr to bude asi preto, že ešte nebolo so Slovákmi tak zle, aby si nevedeli pomôcť sami.

Ozaj, boli ste už na Sitne a skúsili tam dupnúť nohou, aby ste počuli ako to tam duní? Skúste to.

Podľa slovníka cudzích slov je "akropola komplex stavieb vytvárajúcich určitý architektonický celok, vybudovaných na vyvýšených priestranstvách (pahorkoch) nad starovekými gréckymi mestami; opevnená vyvýšenina; vyšehrad, alebo druhá možnosť vyššie položený hrad".

Čo nás oprávňuje o vrchole Sitna hovoriť ako o akropole? Predovšetkým sú to archeologické vykopávky, ktoré tu začal organizovať už Andrej Kmeť. Okrem stredovekého hradu je však na plošine vrcholu Sitna množstvo ďalších pozostatkov činností a architektúry, ktoré hovoria o osídlení Sitna oveľa skôr, ako v stredoveku.

Pohľad na Sitno na pohľadnici z roku 1929

Predovšetkým je to mohutné valové opevnenie v dvoch líniách. V stredoveku, okolo 13. storočia, bola vonkajšia línia upravená na hradby a vytvorila so stredovekým hradom jeden opevnený celok. Areál hradiska má 16 hektárov a bol najvyššie položeným opevneným sídlom ľudu lužickej kultúry na území Slovenska. Toto osídlenie, ktoré tu bolo v rokoch 1200 až 800 pred naším letopočtom, potvrdzujú početné nálezy keramiky, pradiarenských pomôcok, kamenných žarnovov, ďalej celý rad bronzových nálezov, napríklad šálka, sekerka, kosák, dlátko, ihlica, spona a pod. Našla sa tu napríklad aj prieskovcová forma na odlievanie bronzových dlátok.

Archeologický výskum sa začal realizovať v roku 1970. Podnetom boli nálezy amatérskeho archeológa J. Truchlika, ktorý pri vykopávkach na stredovekom hrade získal črepové fragmenty z mladšej a neskorej doby bronzovej.

Výskum pokračoval v roku 1978 ako zisťovací a v roku 1979 pokračoval v súvislosti s výstavbou retranslačnej stanice, ako výskum zachraňovací.

Tieto vedecké výskumy, ktoré viedol Dr. J.Labuda, už jednoznačne dokázali, že Sitno bolo v rokoch 1200 - 800 pred naším letopočtom hradisko vojensko-administratívneho charakteru a zároveň bolo aj strediskom metalurgie.

Veľký význam pre obyvateľov tohto hradiska mal zdroj vody, ktorý sa tu našiel a označil ho vo svojich prácach aj Andrej Kmeť. Pokiaľ ide o valy, ktoré sa zachovali až do dnešných čias, výskum ukázal, že sú to pôvodne praveké obranné valy pozostávajúce z nasucho uložených kameňov a mohutného násypu zeminy. Kamene vo vale zo stredoveku už boli pospájané maltou.

Hoci sa archeologický výskum na celej ploche hradiska neuskutočnil a Sitno je vyhlásené ako archeologicky chránené územie, pri už zrealizovaných archeologických výskumoch sa ukázalo, že s veľkou pravdepodobnosťou sa tu časť pôdy vedome poľnohospodársky obrábala (nálezy kamenných žarnovov, poľnohospodárskych nástrojov).

Ešte si odpovedzme na otázku, kto boli ľudia lužickej kultúry. Znova nám pomôže slovník: "lužická kultúra je súčasť komplexu archeologických kultúr popolnicových polí v bronzovej a hallštattskej dobe". Prvé pamiatky ľudí lužickej kultúry pochádzajú z roku 1350 pred naším letopočtom. Jednoducho takto je označovaný spôsob života ľudí v danej dobe. Nedá sa veľmi hovoriť o národoch, ale len o podobnom spôsobe života. Názov danej kultúry je odvodený od miesta, kde boli prvý raz takéto archeologické pamiatky vykopané.

Ešte jedna veta zo slovníka: "Spoločenskú organizáciu dokladajú hradiská s mohutnými valmi z kameňa, hliny a dreva, ktoré boli politicko-administratívnymi centrami a plnili aj vojenskú funkciu".

Archeologické nálezy, ktoré boli do týchto čias uskutočnené, ukazujú, že osídlenie Sitna trvalo možno do začiatku nášho letopočtu. Nevieme, prečo ľudia hradisko opustili. Príčin môže byť veľa.

Nové osídlenie Sitna sa začína znova až v 11. - 12. storočí nášho letopočtu (usudzuje sa len podľa archeologických nálezov). V tomto období tiež začal vzrastať význam Banskej Štiavnice, ako rudného revíru. Tu už išlo o zabezpečenie nerušenej ťažby rúd. Preto tu bol v 13. storočí vybudovaný kamenný hrad.

Hrad bol vybudovaný na jedinej prístupovej ceste z východnej strany Sitna (ostatné časti Sitna sú zabezpečené proti prístupu prípadného nepriateľa mohutnými andezitovými bralami). Súčasne boli využité už spomínané ochranné valy, ku ktorým bola vybudovaná aj priekopa. Najvýznamnejšiu úlohu zohral hrad pri obrane stredoslovenských miest pred tureckým nebezpečenstvom v 16. storočí.

Podľa vykopávok k prestavbe hradu došlo v 16. až 17. storočí, keď sa uskutočnilo aj priame pripojenie vody na hrad prípojkou z prameňa vzdialeného 600 metrov. V 17. storočí boli majiteľmi hradu Koháryovci. Hrad bol zničený tureckými vojskami.

Už v rokoch 1736 a 1738 dal majiteľ kaštieľa vo Svätom Antone Andrej Jozef Koháry postaviť rozhladňu, ako prvú v Európe. Táto síce po zásahu blesku vyhorela, no obnovená bola v roku 1886 na podnet lekára Koháryovcov Dr.E.V.Téryho.

Štiavnické vrchy a Sitno vôbec, sú považované za kolísku európskej turistiky - prvý turistický krúžok tu vznikol v roku 1860.

Po roku 1880, pod vedením Dr. Téryho bolo v okolí Sitna vyznačených sto kilometrov turistických chodníkov, budovali sa nové chodníky a horské studničky. V roku 1885 mal turistický spolok 194 členov. V roku 1929 bola horáreň na Sitne prestavaná na turistickú chatu Andreja Kmeťa.

Známou sa stala veta, že kto chce poznať krásu stredného Slovenska, musí vyliezť na Sitno. Skutočne nie je veľa vrchov na Slovensku, z ktorých by bol taký nádherný kruhový výhľad, ako je Sitno. Výhľad zachytáva nielen relatívne blízke Kremnické vrchy, Vtáčnik, Tribeč, Inovec, Zobor, ale aj Chopok, Vepor, Poľanu, Stolicu. Pri dobrej viditeľnosti vidieť Nízke Tatry, ale aj maďarskú Matru. Ten výhľad stojí za to. Navyše, ak k tomu prirátame pohľad na praveké valy a zrúcaniny stredovekého hradu so skalným andezitovým mestom, je tu čo obdivovať.

Veľmi atraktívny je aj samotný výstup na Sitno. Najprv miernym stúpaním cez lúky od Počúvadla, potom prudkým stúpaním cez les na Tatársku lúku, ktorá dostala svoje meno od toho, že sa tu odohrala bitka s Tatármi, bojujúcimi v tureckej armáde, ktorí obliehali hrad. Práve na Tatárskej lúke sa hlavne v jarnom období dá do sýta pokochať na výnimočných rastlinách.

Sitnianske bralá na pohľadnici S. Protopova

Pokračovaním cez les sa dostávame na drevené schody, ktoré nás vyvedú až na Sitno. Je to vlastne tiež jedna z atrakcií - schodmi sa dostaneme až na vrchol vo výške 1009 metrov nad morom. Žiaľ, čaká nás tu veľmi nepríjemné prekvapenie. Turistická chata Andreja Kmeťa, ktorá poskytovala jednoduché, ale príjemné občerstvenie, bola počas rekonštrukcie rozkradnutá.

O bohatosti na prírodné, ale aj historické nálezy tohto kraja svedčí aj prírodná rezervácia Holík, ktorá sa nachádza neďaleko Sitna. Dostaneme sa k nej pokračovaním cesty od Počúvadlianského jazera k obci Počúvadlo. Holík bol v roku 1966 vyhlásený za chránené nálezisko s výmerou 31,98 hektára. Tvorí ho vrchol rovnomenného kopca a na andezitovom podklade sa tu nachádza veľmi zaujímavá vegetácia buka lesného, duba zimného, ďalej rašetliak, tavoľník a rad teplomilných rastlín, ktoré sa zachovali práve v tejto lokalite, ako silenka zelenokvetá, valdštajnka kuklíkovitá. Samozrejme, že tu žije celý rad vzácnych vtákov a cicavcov.

Archeologickou zaujímavosťou je, že sa pod vrchom Holík v roku 1944 našiel poklad okrasných a pracovných predmetov z bronzu. Ide o náhodný nález z neskorej doby bronzovej okolo roku 800 pred naším letopočtom. Poklad je uložený v zbierkach Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici.

Pre oživenie tohto seriálu by som si dovolil jeden aktuálny vtip:

Štiavnický Nácko nahovoril otca, aby raz šiel s ním na Sitno, že je odtiaľ krásny rozhľad. Starý Náco sa konečne dal nahovoriť a keď unavený a spotený zastal na Sitne, syn mu hovorí:
"No, pozri sa, tata, ako je tamdolu pekne!"
Starý Náco, nazlostený, mu odpovie:"Čuš ty chnavo! Načo si ma trepav hore, ked pekne je tamdolu?!"



* * *

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára