Krupina toto významné mesto patrí medzi najstaršie na Slovensku, nakoniec mestské výsady dostala už v roku 1238, z hľadiska nášho popisu cesty do Banskej Štiavnice získala najväčší význam v protitureckých bojoch, keď mesto chránilo prístupovú cestu k banským mestám a teda najmä k Banskej Štiavnici. Krupina bola veľmi dôležitým strategickým signalizačným bodom ako oznámiť obyvateľom Štiavnice, že sa blížia Turci.
Vartovka
Preto tu bola v roku 1564 vybudovaná a do dnešných čias je zachovaná veža – Vartovka,
z ktorej boli v prípade blížiaceho sa tureckého nebezpečenstva vysielané dymové signály, ktoré preberali stráže na Sitne. Potom signály vysielané zo Sitna preberali stráže na Novom zámku priamo v Štiavnici a vojská spolu s obyvateľmi sa mohli pripraviť na účinnú obranu.
Samotná Krupina má celý rad veľmi zaujímavých architektonických pamiatok, ako sú mestské hradby, krupinské pivnice, či podzemné chodby, turecké studne, rímsko-katolícky kostol Narodenia Panny Márie s opevnením, Evanjelický kostol, celý rad meštianských domov v najrôznejších stavebných štýloch, z najzaujímavejších spomeniem rodný dom Andreja Sládkoviča a Eleny Maróthy Šoltésovej.
V Krupine sa skutočne máme pri čom zastaviť. Krupina bola s Banskou Štiavnicou vždy
úzko zviazaná, pamätné boli v novšej histórii „nájazdy“ krupinčanov s prvými čerešňami na povestné štiavnické trhy, údajne ako dopravný prostriedok s obľubou používali somárov a tak sa v Štiavnici s obľubou používalo spojenie „idú krupinčania na somároch“.
Na okraji Štiavnických vrchov a cestou do B. Štiavnice stretávame neďaleko Krupiny veľmi zaujímavý prírodný útvar je to takzvaný Štangarígeľ, alebo tiež Krupinské bralce. Je to unikátna chránená lokalita, ktorá bola v roku 1975 vyhlásená za chránený prírodný útvar. O čo sa vlastne jedná ? Na tomto mieste pred miliónmi rokov vzniklo na lávovom prúde okolo 20 päťuholníkových hranolov z andezitu, ktorý v tom období vulkán chŕlil.
Možno ich vzniklo viac, ale zachovali sa len tieto. Hranoly, alebo stĺpy sú jeden až šesť metrov vysoké a vznikli pôsobením vnútorných kryštalizačných síl v láve. Útvar, ktorý sa nachádza na ploche 0,69 hektára veľmi podrobne popísal už v 19. storočí Andrej Kmeť, ktorý dokonca premeriaval dĺžky jednotlivých hrán a uhly päťuholníkov. Merania ukázali pomerne vysokú presnosť a zhodu rozmerov, rozdielne sú len výšky hranolov pravdepodobne preto, že sa postupne rozpadávajú. V lokalite nájdeme celý rad päťuholníkových hranolov, ktoré už nie sú na svojom mieste. Lokalita je okolo 95 metrov dlhá a 45 metrov široká.
Andrej Kmeť našiel na jednom hranole tajomný nápis, vlastne do kameňa boli vyryté akési perličky v pravidelnom usporiadaní a keďže nápis sa mu zdal príliš pravidelný usúdil, že to nie je dielo prírody, ale pravdepodobne zásah človeka.
Neskôr, keď začali nápis skúmať odborníci na písmo došli k záveru, že sa najviac podobá na keltské písmo „ogan“. Doktor Bukovinský nápis aj vylúštil a mal by znamenať „ Asboitov dom tu do navubo“, teda ako tvrdí autor sa jedná o slovanský nápis, ktorý podľa jeho interpretácie hovorí o spánku, alebo hrobe nejakého Asboita. Teória ako sa sem dostal hovorí, že prichádzajúce slovanské kmene si osvojili písmo jedného keltského kmeňa Kotínov, naučili sa ho a tak vznikol unikátny nápis – slovanská verzia starokeltského písma. Unikátnosť nápisu je najmä vtom, že podobné písmo sa ešte nenašlo. Škoda, že lokalita zarastá lesom, podľa mňa to znižuje jej hodnotu.
Niekoľko slov ako sa k Štangerígľu dostaneme, v zásade sú dve možnosti od Krupiny do Banskej Štiavnice pred Žibritovom pri starom mlyne treba odbočiť vľavo a bočným svahom sa dostaneme k danej lokalite. Doporučujem túto cestu konzultovať s miestnymi obyvateľmi. Mne sa lepšie osvedčila cesta autom prísť do Krupiny a pokračovať autom cestou z pravej strany námestia smerom na Líšku, po výjazde z mesta stále pokračujeme tou istou cestou po pravej strane je jazero až na vrchol cesty, kde je autobusová zastávka, od nej sa cesta zvažuje, prechádza lesom a na konci asfaltovej cesty /stále autom/je chodník do ľava po ňom je to nejakých 20 minút cez les /ale už len peši/. V minulosti to bolo výborne vyznačené, neviem ako teraz. Cesta krupinským lazníckym osídlením so starými ovocnými stromami je veľmi pekná.
Jednou z odbočiek z cesty do ľava medzi Krupinou a Žibritovom / za odbočkou na Šváb/ sa môžeme dostať k ďalšiemu prírodnému útvaru s päť až šesť bokými hranolmi, ktorá vznikla podobnou premenou andezitu po vychŕlení magmy, ako Štandarígeľ. Prírodný útvar v tomto prípade sa nám ukázal v kameňolome a samozrejme sa jedná v tomto prípade o opustený kameňolom. Tento prírodný útvar sa vola Sixova stráň /0,85 ha/ a päť a šesť boké hranoly-stĺpy andenzitu akoby vyrastali z kamenného jazierka.
Po návrate na pôvodnú cestu pokračujeme cestou do Žibritova, príjemná dedina s miniatúrnym námestím zakončeným zrúcaninami malej pevnosti so zbytkami obvodových múrov kostola, o ktorej vám z miestnych obyvateľov sotva kto niečo povie. Z pevnosti sa zachovala zaujímavá okrúhla bašta. Podľa literárnych informácií sa jedná ako zbytok protitureckého opevnenia. Turci zničili obec roku 1576.
Podľa tých istých prameňov tu stál zámok s kostolom. V minulosti sa obec vyznačovala zaujímavými sedliackymi domami so slamenými strechami a túto realitu možno využili slovenskí a maďarskí filmári aby tu natočili exteriéry k filmu Dáždnik Svätého Petra podľa poviedky K. Mikszátha,
V strede Žibritova nás víta Sv. Peter so svojim dáždnikom
ale boli tu vyrobené aj ďalšie dva slovenské filmy /Stopy na Sitne a Cesta ženy/, Zaujímavosťou je aj udalosť, že známy Jaroslav Hašek počas svojho pobytu v Prenčove spracoval do poviedky rozprávanie miestneho občana „Jak sa stal Jurko Ogárko maďarem“.
Ešte malá poznámke k Žibritovu, na spomínanom malom námestíčku sa dá posedieť pri upravenom múre s klasickým oknom, ktorý tu asi zostal / ten múr/ po nejakom zbúranom dome. Atmosféru príjemne dotvára drevená socha Svätého Petra, samozrejme akože inak aj s dáždnikom.
Pokračovaním v našej ceste sa dostávame do Sv. Antona veľmi známej obce v okolí Banskej Štiavnice.
Detail sochy Sv. Petra
Prechádzame povedľa rodného domu slovenského spisovateľa Andreja Trúchleho-Sytnianského, dom bol kedysi dávno vyhlásený za pamätný, keď som ho pred pár rokmi videl bol v úbohom stave.
Dominantné postavenie vo Sv. Antone má históriou opradený kaštieľ, s kaplnkou Sv. Jána Nepomuckého a úplne bezkonkurenčným parkom /o tomto parku som už v mojom blogu písal -pozri .
V kaštieli je trvale inštalovaná výstava krásneho nábytku, muzeálnych predmetov a obrazov z obdobia, keď tu mali sídlo Coburgobci a neskutočne veľa je tu lesníckych a poľovníckych exponátov. Samotná stavba kaštieľa je jedinečnou architektonickou zaujímavosťou. Nebudem Vás ďalej trápiť len si vás dovolím upozorniť na schodište, ktoré je vyzdobené kamennými sochami viedenského sochára Donnera /v bratislavskom Dóme má sochu Sv. Martina/, no je tu toho oveľa viac. Môže sa Vám zdať, že viac som sa venoval Žibritovu, ale to je len preto, že o Sv. Antone sa vie už skoro všetko, ale Žibritov ?
A už nás čaká Banská Štiavnica, prvé stretnutie je s unikátnou technickou pamiatkou, na ľavej strane sú „zbytky striebornej huty“, chránenej pamiatky, ktorú nikto nechráni. Pozri tu a už sme vlastne v Banskej Štiavnici.
Končí sa naša poetická cesta, ale poézia sa vlastne už dávno skončila, možno s krupinskými čerešňami, veď povedzme si pravdu kto by to dnes oberal.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára